Vítajte na mojej stránke

Som rada, že si otvorila moju stránku. Cíť sa tu dobre a budem rada ak napíšeš komentár. Píšem tu články na ktoré rada spomínam a ktoré ma zaujímajú. Nájdeš tu z každého trošku. Prajem ti krásny deň.

22. 11. 2011

Maturita


Moja maturita sa konala trošku oneskorene, ale predsa. Pred dvoma rokmi som našla na internete, že otvárajú dvojročné  štúdium. Bolo to formou prednášok a skúšok takzvané samoštúdium. Podala som si prihlášku a netrpezlivo čakala na odpoveď. Pár krát som tam volala, či moju prihlášku akceptovali, či sa ročník otvára. Na moje narodeniny som dostala darček v podobe oznámenia o prijatí na štúdium. Pravdaže som mala obavy o všetkom. Kto tam bude, aká je škola, čo sa budem učiť. Ostala som trošku zaskočená  predmetmi, vlastne s počtom predmetov. Okrem telesnej a hudobnej výchovy sme tam mali takmer všetko napr. slovenčina, nemčina, matematika, chémia, informatika, dejepis, strojopis, manažment, účtovníctvo, ekonomika, psychológia, daňovníctvo a ešte zopár. Bolo toho neúrekom. Pustila som sa do učenia, postupne som sa naučila učiť sa a objavila som v sebe fotogenickú pamäť. Prvý ročník som ukončila s jednotkami a dvojkami no okrem strojopisu, ktorý ma zaskočil a  skúšku som spravila s veľkým počtom chýb, ale spravila. Druhý ročník bol pestrejší. Nespočetné množstvo predmetov a potom skúšok. To všetko sme museli zvládnuť za necelý polrok a ja som to zvládla na samé jednotky.  Učitelia nerobili žiadne výnimky s nami, že sme už dospelí, máme doma deti a chodíme do zamestnania. Bolo treba zosúladiť rodinu prácu aj domácnosť. Najviac som sa naučila ráno, vstávala som o hodinu alebo dve skorej a bifľovala. Poslednú skúšku som mala týždeň pred maturitnými písomkami. Ach, jaj maturitné písomky boli brutalita. Nahnali nás do triedy a skoro hodinu sme čakali na testy a ticho sme sedeli v laviciach. Bolo to nekonečne dlho. Po vyplnení formalít som sa do toho pustila. Aké to bolo?  Pár otázok čo sme sa učili na hodiny slovenčiny, ostatné skôr logické hádanky. Pocity?  Blbé. Po skončení písomnej časti nás čakala slohová práca. Od tej som som sa nebála, rada som písala už od malička. Po hodinovej prestávke ten istý scenár, ticho a čakanie. Dali nám dosť času na výber témy.  Bez váhania som si vybrala umelecký opis. Opis ulice, ktorú tak dôverne poznám. Druhá téma bola úvaha o blogeroch. Ani šajnu som nemala o tom kto sú blogeri.  A tretia bola " Moja cesta k maturitám". Nad tým som tiež uvažovala, ale vyhral umelecký opis. Mali sme na to dve a pol hodiny. V pohode. Pustila som sa do toho. Na začiatku to bolo fajn, ale postupne mi ubúdali myšlienky. Je to iné ako keď sedíte doma v pohodlí, čas vás nesúri a nemusíte podať nijaký extra výkon. Musím dodať, že ma prebral môj mobil, keď zazvonil. Stokrát nás upozornili na mobily, aby sme ich vypínali. Aj ja som ho vypla, ale len zvonenie  a o druhej zazvonil budík, ktorý zobúdza môjho manžela na poobedňajšiu smenu. S tým som nerátala, ale učiteľky boli zlaté a nič hrozného sa nestalo. Späť k slohu. Zmobilizovala som moje myšlienky a sloh bol napísaný, jeden a pol strany na nečistopis. Už len prepísať a hotovo.  Po prvej vete som prišla na to, že som nespravila odsek, no čo už, pokračovala som ďalej.  Ale čo to?  Mám len jednu stranu a už som skoro na konci! Ako je to možné? Po dlhej chvíli som zistila, že jeden dlhý odsek som nenapísala z nečistopisu. Čo teraz?  Vynechaný odsek sa mi už nehodil, tak nič iné mi neostávalo ako vymyslieť niečo nové. Najhoršie bolo, že času už bolo málo a nové myšlienky už neprichádzali. Tak som písala to, čo ma prvé napadlo, len aby som mala aspoň tú stranu a pol. Dodnes neviem, čo som tam napísala. Bol to hrozný pocit. Bola som vyšťavená a nahnevaná na seba, že tie najkrajšie vety som tam nedala. Prácu som odovzdala ako posledná a už som nemala čas ju prekontrolovať a opraviť chyby.
Na druhý deň ma čakala nemčina, testy a sloh. Strašiak ako hrom. Ráno som mala čierne myšlienky, nebolo mi všetko jedno. Keď slovenčina bola taká zákerná aká bude nemčina?  Hneď začiatok bol zlý, keď som nenašla svoje meno na dverách triedy.  Na sto percent som bola istá, že musím ísť do triedy č. 9. Lenže č.9 ani neexistovalo. Prebehla som všetky triedy, ale moje meno nikde nebolo. Musela som alarmovať učiteľky. Nakoniec som sa našla v druhej budove, pod č. 5, ktoré bolo napísané čiernena nástenke čierne na bielom, len ja som to zle pozerala. No fajn, aspoň nebudem toľko čakať na testy. Ale čakala. Bola to celá večnosť, kým priniesli magnetofón, a otvorili obálku. Prvé bolo počúvacie cvičenie,hrôza a strach a o testoch, čo nasledovali, ani nehovorím.  Ako som písala testy pristúpila ku mne učiteľka a náhodou zistila, že som zle vyplnila číslo testov. Bože nebolo už toho dosť. Našťastie čísla sa dali opraviť. Z triedy som vyšla ako nadrogovaná a s pocitom - nula bodov. Musela som nabrať druhý dych, veď ma čakal ešte sloh. Po hodine prestávky som sa modlila k všetkým svätým, aby som niečo vypotila. Asi ma aj vypočuli, lebo zadaná téma bola dobrá a napísala som celú stranu a v tej chvíli som bola so sebou celkom spokojná. Tak to bola prvá časť mojej maturitnej skúšky. Myslela som si, že po písomkách všetko zo mňa opadne, opak však bol pravdou. Nebolo dní, aby som nemyslela na moje zlyhanie a v duchu som si premietala tú hanbu, keď mi oznámia, že písomnú časť som nespravila. A aký názor budú mať na môj nepodarený sloh?  O bože. Okrem toho som sa musela venovať projektu, ktorá patrila k odbornej časti maturitnej skúšky. Dlhé hodiny som strávila nad počítačom, hľadala podobnú tému, ale nikde som nenašla a musela som sa spoľahnúť sama na seba, na moje vedomosti. Nad projektom som strávila asi tri týždne a keď som si pomyslela, koľko učív ešte musím prebrať na ústne, všetko zopakovať, témy z nemčiny, celú literatúru, všetky odborné predmety. No skratka horor. Projekt som úspešne dokončila a mali sme stretnutie v škole ohľadom ústnych maturit a vyhodnotení slohových prác. Asi som nebola jediná s pocitmi, lebo v triede sa atmosféra dala krájať. Učiteľka, ktorá opravovala slohové práce, mimochodom aj naša triedna začala s týmito vetami. "Som rada, že niektorí z vás písali aj umelecký opis". Tieto vety ma potešili, lebo umelecký opis sme písali len dvaja. Nakoniec bola moja slohová práca najlepšia a toľko percent ako ja nezískal na celej škole nikto.

Dni ubehli ako voda a s hrôzou som zistila, že o týždeň maturujem. Učila som sa, ale čím som bola bližšie ku dňu D, tým som menej vedela. Posledný deň pred maturitou zo slovenčiny som už ani Hviezdoslava nevedela. O 11 hodine som nastúpila a vytiahla som č.11. Prečítala som si zadanie a bola som rada, lebo otázka bola fajn. Začala som písať a zrazu počujem, že spolužiačka, ktorá práve odpovedala hovorí to isté. Čo to má byť?  Čo mám robiť? Mám to povedať? Čo ak mi dajú inú a ťažšiu otázku? Nakoniec som sa ozvala a povedali mi, aby som pokračovala ďalej a o nič sa nestarala. Pri odpovedi som mala porozprávať, čo spolužiačka nepovedala, porovnať dve diela a odpovedať na otázku z gramatiky. Učivo som ovládala, s odpoveďou som bola spokojná. Na vyhodnotení ma osobne pochválili za vynikajúcu odpoveď a dali mi krásnu jednotku.  Bola som nabitá energiou a po príchode domov som sa pustila do učenia. Čakala ma nemčina a odborné predmety. Ale energia postupne slabla a už som sa nevedela sústrediť. O polnoci som si dala dobrú noc a budík som natiahla na štvrtú hodinu. Aj som vstala, prebrala som témy z nemčiny, odborné predmety som nestihla, ale medzi dvoma skúškami som mala päť hodín času. Plánovala som za ten čas ich preopakovať. Na nemčinu som nastúpila ako posledná. Pred skúškou som bola úplne v pohode. Napila som sa, doslovne som si zacvičila a išla. Tak ako aj zo slovenčiny nemala som tému, ktorú by som chcela, alebo nechcela vytiahnuť. Vytiahla som si multikultúrnu spoločnosť. Myšlienky prichádzali o stošesť, konverzácia a opis obrázku mi išli jedna radosť. Na vyhodnotení ma pochválili za veľmi kvalitnú odpoveď a vyslúžila som si ďalšiu jednotku. Na poslednú skúšku som mala nastúpiť o 13.hodine, tak som mala ešte dosť času na opakovanie. Našla som si dobré miesto vonku a pustila som sa do práce. Zrazu ma volajú baby na vrátnicu. Pán riaditeľ nás pozval na pohárik vína.To som nemohla odmietnuť, lebo pán riaditeľ mal z nás veľkú radosť. Náš ročník bol prvý na škole s týmto systémom a bol spokojný, že tak dobre zvládame maturitu. My sme boli tkz. pokusní králici. Viete si predstaviť, čo so mnou spravilo to víno?  Ale bolo len 9 hodín, hajaj, času dosť. Ale z diaľky vidím, že niekto na mňa kýva a volá moje meno. Preboha, veď je to učiteľka. A čo chce? Dobre počujem? "Helenka poďte, idete už odpovedať"!  Oblial ma studený pot a veru ani do päť som nevedela narátať.  Sadla som si oproti dverám, odkiaľ prichádzali baby. Jedna s plačom, druhá zúfalá, tretia s poznámkou - strašné.  Predo mnou boli ešte tri žiačky a za ten čas, ako robot, len tak lietali učebnice. Vytiahla som č.1: zásoby. No zbohom, musela som listovať v pamäti, zásoby, zásoby..... Postupne aj prichádzali a ja som písala a písala. Mala som tam šesť otázok, niektoré boli tak sformulované, že presne som nevedela čo odo mňa chcú. Tak som im prečítala moje poznámky, dali mi otázky, na ktoré som bez váhania odpovedala. Pri vyhodnotení som dostala ďalšiu jednotku s poznámkou, že som to pekne odrecitovala. Pravdaže moja radosť bola preveliká a ešte väčšia, keď som na vysvedčení zbadala, že som aj písomné maturity výborne spravila.  Ešte asi tri týždne som žila s maturitami. Postupne ale spomienky vybledli a kým ešte niektoré ostali, chcem napísať a po niekoľko
rokov prečítať ako bolo na tých maturitách.

Žiadne komentáre: