Vítajte na mojej stránke

Som rada, že si otvorila moju stránku. Cíť sa tu dobre a budem rada ak napíšeš komentár. Píšem tu články na ktoré rada spomínam a ktoré ma zaujímajú. Nájdeš tu z každého trošku. Prajem ti krásny deň.

10. 6. 2014

Vynikajúca bublanina

Potrebujeme: 5 vajec
                      250g kryštál. cukru
                      250g výberovej múky
                      1kávovú l. prášku do pečiva
                      1,5dcl vlažného mlieka
                      1 dcl oleja
                      ovocie,/ čerešne, jahody,drobné ovocie/
Príprava:  oddelíme žĺtky od bielkov. Bielky vyšľaháme so štípkou soli do penista, pridáme kryšt.cukor, postupne pridávame po jednom žĺtky a stále šľaháme. Po kvapkách striedavo pridávame olej a mlieko. Nakoniec pridáme múku s kypriacim práškom. Vylejeme na plech, ktorý sme vytreli s olejom a posypali s hrubou múkou. Rozložíme ovocie a upečieme vo vyhriatej rúre pri teplote 180 stupňov asi 25 minút. Keď vychladne posypeme práškovým  cukrom.
Je to najlepšia bublanina čo som doteraz jedla, ja dávam veľa ovocia. Dobrú chuť. 

3. 5. 2013

hela: literatúra k maturitám- druhá vlna sl. realizmu, o...

hela: literatúra k maturitám- druhá vlna sl. realizmu, o...:             Druhá vlna Slovenského realizmu              Predstavitelia: Božena S lan číkov á -Timrava, Jozef Č ajak, Ľudmila Podja...

hela: Mama, ďakujem

hela: Mama, ďakujem pekné

3. 1. 2013

literatúra k maturitám- druhá vlna sl. realizmu, obsahy literárnych diel





            Druhá vlna Slovenského realizmu

             Predstavitelia: Božena Slančíková-Timrava, Jozef Čajak, Ľudmila Podjavorinská, Janko Jesenský, Ivan Krasko. 
Autori opúšťajú od národnej tematiky, viac sa venujú sociálnym problémom ľudu. Vytratil sa záujem o zemianstvo a idealizáciu človeka len preto, že patril k slovenskému národu. Prehĺbil sa kritický prístup. Diela podávajú pravdivý obraz  o najnižších vrstvách ľudu, čo staršia generácia považuje za ponižovanie a potupovanie slovenského národa. Objavujú sa diela s výraznou psychologizáciou postáv. Zásluhou Tajovského sa rozvíja aj dramatická tvorba.   
Božena Slančíková-Timrava
Jej dielo predstavuje vrchol kritického ralizmu, dosahuje úroveň svetovej literatúry. Písala poviedky a novely zo života vidieckej inteligencie a dedinského ľudu.
Diela: Za koho ísť, Pomocník,Ťažké položenie, Bez hrdosti-poviedky o osudoch vidieckych dievčat z panských rodín túžiacich po ženíchovi a vydaji.
Ťapákovci, Skon Paľa Ročku, Hrdinovia-novely.
Skúsenosť, Všetko za národ-novely autobiografického charakteru. 
Ťapákovci-prináša iný pohľad na patriarchálny život slovenskej dediny, pranieruje jej zaostalosť a zadubenosť. V popredí sú dve ženské postavy: Iľa-manželka najstaršieho brata Paľa a Anča-jej švagriná. Obe sú silné osobnosti. Prezývajú ich Iľa-kráľovná a Anča - zmija.
Obsah
Iľa je dedinskou babicou. Je nespokojná so životom u Ťapákovcov, vyčíta im, že žijú v neporiadku a tlačia sa šestnásti v jednom dome. Ostatní si z nej robia posmech, nepáči sa im, že Iľa stále kritizuje a vyvyšuje sa nad nich. Najviac zádrapčivá je Anča. Je jednou z najtragickejších Timraviných postáv. Po chorobe v detstve zostala mrzáčkou. Nemôže chodiť, len sa po rukách vláči po zemi. Preto sa hnevá na celý svet, je hašterivá a zatrpknutá. Hoci miluje Jana, na lásku nemôže ani pomyslieť. Iróniou je, že vyšíva svadobné čepce v okolí. Keď Iľa vidí, že  Ťapákovcov nezmení, žiada Paľa, aby odišli a postavili si dom, inak odíde z domu. Paľo sa nevie rozhodnúť, a tak Iľa odchádza do služby. Po čase si po ňu Paľo príde  a nový dom si postavia. Život ostatných Ťapákovcov sa ani zamak nezmení, žijú tak ako dovtedy a Anča ľutuje, že sa vôbec narodila.
Skon Paľa Ročku. Dej tvoria spomienky Paľa  Ročku, ktorý na smteľnej posteli uvažuje o svojom živote, o vzťahu k manželke a k matke . Rozpráva o tom, ako veľká bieda dokáže za päť rokov zmeniť veľkú lásku na nenávi - odťal si dva prsty, aby nemusel ísť do prvej svetovej vojny a mohol sa oženiť.
Obsah
Paľo Ročka a jeho žena Zuza sa brali z veľkej lásky. Zuzina rodina bola bohatá a preto bránili Zuze, aby sa vydala za nemajetného bedára Paľa Ročku. Kvôli Paľovi ju doma neustále trápili, dokonca i bili. Zuzina a Paľová láska však bola silnejšia. Paľo si dokonca aj ruku dokaličil, len aby nemusel ísť na vojnu, lebo sa bál, že kým bude vojakom, vydajú Zuzu za iného. Odvtedy uplynulo iba päť rokov. Paľo leží na smrteľnej posteli a uvedomí si, že z ich veľkej lásky nezostalo nič. Zmenila sa na zlobu, výčitky, zatrpknutosť, ba až nenávisť. Paľovi už je odporný jej hlas, jej smiech i celá ona. Paľo až teraz pochopí, že to bola bieda, ťažká drina, ktorá z neho urobila takéhoto človeka. Nezostalo v ňom ani kúska lásky, lebo láska pri biede sa minula. 
Zuza chcela svojej rodine dokázať, že sa zaobídu aj bez ich pomoci, po svadbe si zobrali pôžičku a začali stavať dom . Obaja pracovali až do úmoru, Zuza stále hnala Paľa do roboty, ale nešetrila ani samu seba. Ťažko chorý Paľo vyčítal žene, že s ním nemala zľutovanie, že hlavné bolo pre ňu bohatstvo. Paľo mal ťažké srdce i na matku. Hneval sa na ňu a vyčítal jej, že v detstve musel žiť kvôli otcovi-pijanovi v biede a pohŕdaní. Matke zazlieval aj to, že mu nepomohla pri stavbe domu a prišla sa naň pozrieť, až keď bol hotový. Paľo jej zakázal, aby vkročila do  jeho domu, dokonca ju tak posotil, že spadla a zranila si hlavu. Vtedy matka prekliala vlastného syna, aby Boh aj jeho vyhnal z domu, tak, ako on, Paľo, vyhnal ju. 
Všetky tieto spomienky a ťažké duševné útrapy mučia Paľa Ročku. Cíti, že už z postele nevstane a že čoskoro zomrie. Trápia ho strašné výčitky svedomia, stále sa mu zjavuje matkina zakrvavená tvár. Napokon to už nevydrží a požiada Zuzu, aby išla po matku. Zuza, aj keď veľmi nerada, ide a s plačom prosí svokru, aby prišla za Paľom, lebo bez jej odpustenia nemôže zomrieť. Ale matka je neoblomná, svojmu synovi neodpustila. Nepríde za ním ani vtedy, keď v Paľovom mene prídu prosiť aj ďalší. Paľo však stále čaká na matku, díva sa na dvere, dúfajúc, že sa v nich matka objaví. A matka nakoniec predsa len príde-zvíťazí jej materinská láska. Navzájom si odpustia. Paľo sa ešte rozlúči so ženou  i s malým synom a navždy zatvorí oči.
Hrdinovia- názov novely je ironický. Ukazuje, ako prvá svetová vojna zasiahla do života ľudí na Slovensku. Nachádza sa tu veľa kontrastov: rečí-skutky, zbabelosť- odvaha
Obsah
Do dediny sa vkráda vojna. Mnohé ženy zostanú doma samy a obhospodarujú majetok .Páni v kancelárii horia oduševnením, vedú vlastenecké reči aj preto, že vedia, že na nich rad narukovať tak rýchlo nepríde. Ľudia majú po čase vojny plné zuby. Ženy drú na poliach a ich muži sa buď vracajú ako kaliky alebo sa nevracajú vôbec. Povinnosť narukovať si musia čoraz starší aj mladší muži a chlapci. Podnotár Širický si dovolí zapochybovať o správnosti vojny, ale jeho názory sa nestretnú s pochopením.Po čase však príde rad aj na pánov. Notár Baláň, ktorý bol v rečiach horlivým vlastencom, zrazu stráca istotu a jeho strach z odvodu na front sa prejaví aj fyzicky, a tak oh neodvedú . Je hrdina rečí. Naopak Širický, ktorý bol proti vojne, stáva sa hrdinom skutkov a dá sa  odviesť na front. Je súcitný aj k nepriateľom. Ako sanitár zomiera pri záchrane nepriateľského vojaka.
Jozef Gregor- Tajovský- bol majstrom krátkej prózy. Písal krátke črty a poviedky, v ktorých ukázal pravdivý, nič neskrývajúci obraz slovenskej dediny a ľudu. Svojimi poviedkami chcel upozorniť na osud najbiednejších, a najchudobnejších a vzbudiť súcit.
Tematicky majú Tajovského črty široké rozpätie. 
Okrem spomienok na detstvo a na starých rodičov sú to najmä sociálne otázky, krutý život chudobných na dedine a v malom meste, príbehy a portréty obyčajných ľudí. Na svojho starého otca na smutné a veselé príhody, ktoré s ním zažil spomína v poviedkach Do konca, Prvé hodinky, Do kúpeľa, Žliebky.    
Do konca- Tajovský opísal smrť starého otca. Zobrazuje ho v  rôznych životných situáciach, rozvádza jeho humorné i vážne úvahy, jeho figliarstvo a dôvtip, ale najmä jeho ľudskosť, sebaobetavosť a lásku k práci. Životnou filozofiou starého otca bola práca až do konca života. Na smrteľnej posteli si spomenul na sľub, že príde starej materi pomôcť na lúku, a keď sa stará mať vrátila, našla ho zomierajúceho na zemi vychystaného do práce.
Portréty chudobných sluhov, slúžok a iných bedárov kreslí v poviedkach Maco Mlieč, Horký chlieb, Mamka Pôstková, Apoliena, Mišo, Na chlieb.
Maco Mlieč-zachytáva osud jednoduchého, zaostalého sluhu Maca Mlieča. 
Maco bol od mladosti sluhom u bohatého richtára. Celý život ťažko pracoval, býval v maštali spolu so zvieratami a za svoju prácu nedostával plat, iba občas pár grajciarov na pálenku a dohán. Svomu gazdovi bol vďačný, nezaujímalo ho, že celý život pracoval zadarmo, ba dokonca si zničil i zdravie. Poviedka sa končí paradoxom- Maco sa krátko pred smrťou príde rozlúčiť s richtárom a poďakuje sa mu za všetko, čo pre neho urobil a pýta sa , čí mu nie je niečo dlžný. V gazdovi sa pohne svedomie a uistí Maca, že ešte on mu je dlžný trinásť zlatých. Macovi sa veľmi uľaví a poprosí richtára, aby ho  za tie peniaze riadne dal pochovať. Maco do rána umrie. Gazda mu vystrojí krásny pohreb. Celá dedina ho chváli, ale sluhovia si pošepkávajú, že však ho mal za čo pochovať.    
Na chlieb- v poviedke opisuje príbeh zo života poľnohospodárskeho robotníka, ktorý pri práci prišiel skoro o život. Núdza ho prinúti ísť si do banky požičať peniaze, aby mal za čo kúpiť svojim deťom chlieb a aby nemusel ísť žobrať. Zmenku mu však podpíšu takí istí chudáci bez majetku ako on, a preto riaditeľ banky odmietne pôžičku. Keď mu napokon predsa len dá súhlas k pôžičke, namýšľa si, že urobil veľký ľudomilný skutok. 
Horký chlieb- Vdova Turjanka z poviedky Horký chlieb sa po manželovej smrti ocitla vo veľkej biede. Svoje tri deti často ukladala spať v studenej izbe a bez večere. Aby si zarobila aspoň pár grajciarov, ide v noci strážiť panské deti, kým sa páni nevrátia zo zábavy. Oni sa však vrátia až nadránom a vdova Turjanka medzitým v mrazivej noci niekoľkokrát odbehne z domu pánov k svojim deťom, pretože má strach, či sa im niečo nestalo. Bol to skutočne zárobok na horký chlieb, lebo Turjanka prechladne a ťažko ochorie, ale na lieky a lekára nemá peniaze. Autor v závere poviedky naznačuje, že deti onedlho stratia i matku.
Apoliena- Pätnásťročná Apoliena z poviedky je slabá a hluchá od hladu a hluchá od bitky otca alkoholika. Príde za slúžku do mestskej remeselníckej rodiny, kde sa aspoň ako tak naje, ale i tu si užije dosť trápenia od pani majstrovej a učňov a napokon musí službu pre hluchotu opustiť.
 Mama Pôstková- mala tiež ťažký život. Mala za manžela pijana, ktorému sa nechcelo pracovať, a často prepil i tých pár grajciarov, čo ona zarobila. Z ich syna vyrástol tiež pijan a po otcovej smrti vyhodil matku z domu. Zarábala pečením chleba a z biedneho zárobku pomáhala svojej neveste živiť deti. Splácala malú dlžobu v banke a na jar predala i perinu, aby mohla pôžičku splatiť a pokojne zomrieť.
Ženský zákon je humoristicky ladený príbeh lásky dvoch chudobných dedinských rodín. Šťastie zaľúbencov a priateľstvo oboch rodín ohrozí bohatá richtárka, ktorá sa snaží majetkom zlákať Miška za ženícha pre svoju starú dievku. Aj Mišková matka chce svojmu synovi nanútiť bohatú richtárkinu dcéru. Tvrdohlavosti, intrigám a klebetám-čiže nepísanému ženskému zákonu dedinského života - urobí koniec energický Miškov otec a zachráni tak šťastie mladých ľudí
Statky - zmätky- vzťahy medzi postavami naruší honba zmajetkom, pre ktorú zabudnú na ľudskosť, morálku a česť.
Obsah
Starí a bohatí manželia Palčíkovci nemajú vlastné deti. Sú lakomí na to, aby si nejaké vzali za vlastné alebo najali paholkov. Preto prídu na myšlienku, ktorá zničí život dvom mladým ľuďom. Presvedčia svojich vzdialených príbuzných z oboch strán, Ďurka a Zuzku, aby sa zosobášili a nasťahovali sa k nim ako ich vlastné deti. Sľúbia im, že prepíšu na nich majetok, ale v skutočnosti to nemajú v úmysle urobiť. Chcú získať lacné pracovné sily. Zuzka je tiché a pracovité dievča, zvyknuté poslúchať a preto súhlasí so sobášom. Ďurko je však ľahtikár, má rád krčmu, zábavy, tanec a ženy. Aj Palčíkovci sú sklamaní, Ďuro sa o gazdovstvo nestará, chodí po krčmách a za predošlou frajerkou Betou. Zuzka trpí pri Ďurkovi, ktorý sa k nej správa zle, robí si z nej posmech a vôbec si ju neváži. Zuzka sa ho napokon rozhodne opustiť, aj keď čaká dieťa. Ďurko si privedie do domu Betu, onedlho sa však začnú hádať kvôli majetku. Chcú prinútiť Palčíkovcov, aby už za života prepísali na nich majetok. Palčíkovci im však neveria, boja sa , že mladí ich potom vyženú z ich vlastného domu. Obviňujú ich, že nevedia gazdovať, nepracujú poriadne a okrádajú ich. Palčík napokon revolverom vyženie Ďura z domu. 
Uplynie rok. Palčíkovci prichádzajú poprosiť Zuzku o prepáčenia. Sľúbia jej, že sa postarajú o jej syna. Svojho syna prichádza navštíviť i Ďurko a tiež prosí Zuzku o odpustenie. Zuzka mu už všetko odpustila, ale odmieta jeho ponuku, aby sa k nemu vrátila. Už mu viac neverí.  
Janko Jesenský- Najtypickejším znakom jeho tvorby je humor, satira a irónia. Do sl. literatúry priniesol humoresku. Zosmiešňoval chyby a nedostatky malomeštiakov aj najvyšších spoločenských a politických kruhov, vytvoril celý rad typických predstaviteľov malomestského života.
Diela:
 Verše, Verše II, Zo zajatia- básnické zbierky
Pani Rafiková, Otroci, Slnečný kúpeľ, Štvorylka- humoresky
Demokrati- román.
Verše- Jesenský v tejto zbierke uplatnil prvky symbolizmu a impresionizmu, ústrednou témou je láska, zbierka obsahuje aj náladové básne z veľkomesta, kaviarní a parkov. 
Verše II - pokračovanie prvej zbierky, obsahuje básne reflexívne, ľúbostné a politické, aj tu objavujú prvky symbolizmu, preto ich lit. kritika radí k dielam literárnej moderny. 
Zo zajatia- básne, ktoré vznikali v zajateckom tábore počas vojny. Zobrazuje ťažký život v tábore, odpor proti voje a túžbu po domove. 
Demokrati- román má dve časti, zachytáva politické a úradnícke kruhy v Československej republike. Dej sa odohráva v malomestskom prostredí a v Bratislave. Jesenský využil vlastné skúsenosti, takmer za každou postavou sa skrýva skutočná osoba. Názov Demokrati je ironický. Autor odhaľuje podvody politických strán počas volieb, karierizmus, pokrytectvo politikov a úradníkov. 
Obsah
Mladý právnik Ján Landík- úradník v Starom Meste založí spolu s mäsiarom Tolkošom spolok Rovnosť. Heslo rovnosť je však len zásterkou, lebo Tolkoš sa Landíkovi prizná, že sa mu páči Hanka, ale keďže je len kuchárka, hanbí sa s ňou ukázať na verejnosti. Aby Landík dokázal, že on je skutočným demokratom, stavia sa, že Landík bude Hanku týždeň  odprevádzať domov. Spočiatku svoju stávku ľutuje, lebo sa s Hankou na ulici cíti nepríjemne. Neskôr sa mu Hanka zapáči. Ich vzťah vyvolá v meste pobúrenie a u Tolkoša závisť a žiarlivosť. Vypisuje na Landíka anonymy, a tak ho za trest preložia na Krajinský úrad do Bratislavy. V druhej časti je v centre zájmu rodina podnikateľa a politika Petroviča, ktorý podporuje Landíkovú politickú kariéru.  Petrovič je vypočítavý karierista. Jeho dcéra Želka je typickou predstaviteľkou tzv. zlatej mládeže- je náladová, rozmaznaná, ale priateľská. Čas trávi radovánkami. Jej život je však Lankíkovi cudzí. V rámci volebnej kampane sa Landík znova dostáva do Starého Mesta a po roku  sa stretáva  s Hankou, ktorú si vezme za ženu. Vysvitne, že Hanka je v skutočnosti dcéra bohatého statkára Dubca, ktorého uloví Želka.

                                    Literárna moderna
Obdobie realizmu prinieslo prílišné spoliehanie sa na poznatky modernej vedy a racionálny prístup. Znova sa stráca viera  vo vyššie ideály, v spoločenskú perspektívu.  Ku koncu 19. str. je svet dávno rozdelený medzi impériá. Z Nemecka sa stáva druhý najpriemyselnejší štát v Európe- hneď po Veľkej Británii. Kapitalistická spoločnosť si prestáva všímať umenie, lebo sa spolieha na vedu ako na zdroj politickej a ekonomickej moci a bohatstva. 
Toto obdobie sa spájalo aj s neistotou, nepokojom často sa hovorilo o kríze myslenia  a kultúry vôbec. Táto situácia sa odrazila aj v lit. a to hlavne rozmanitosťou štýlov, smerov a žánrov. Novovznikajúce umelecké smery sú odrazom hľadania nových ciest v umení prostredníctvom slobody jednotlivca, snažili sa preniknúť do oblasti podvedomia, zobrazovali prchavé zmyslové vnemy, dojmy. Spisovatelia využívali zvuk, farebné asociácie, lyrické opisy, sugestívnosť, symboly.
Vznikajú nové umelecké smery:
PARNASIZMUS-vznikol vo Francúzsku, snažil sa o dokonalú krásu lit. diela, za ideál pokladal antickú lit., smer nemal záujem zobrazovať reálny svet a jeho problémy. Venoval sa hlavne jazyku, forme básní. 
SURREALIZMUS- vznikol vo Francúzsku, poéziu chápal ako prelínanie sna a skutočnosti.Týmto spôsobom vznikali obrazy, ktoré vychádzali z podvedomia a voľne sa k sebe priraďovali. Opieral sa o psychoanalýzu Žigmunda Freuda. Poézia surrealistov sa vzdala rýmu a rytmu. 
IMPRESIONIZMUS- bezprostrednosť, spontánnosť, zvýšená zmyslová vnímavosť každodenného život. Diela boli bohaté na básnické prostriedky, eufóniu, farebné asociácie.
DEKADENCIA-úpadok, umelecký smer, ktorý písal netradičnú poéziu, autori s provokatívnou obľubou siahali po tabuizovaných témách- erotika, morbidita, násilie, zlo, oslava Satana, kultu smrti. 
SYMBOLIZMUS- nepriame pomenovanie, symbol, ktorý slúžil na vyjadrenie abstraktného pojmu/ srdce-láska, holubica-mier, lev- sila./ Básne boli viacvýznamové, plné nových metafor, perzonifikácií. Básnici vytvorili voľný verš, pre básne hľadali výnimočné zvukové efekty. 
PREKLIATI  BÁSNICI- ich verše boli dekadentné, bez priklášnenia zobrazovali spoločnosť. Patrili sem:
 Charles Baudelaire / Bodlér/, Jean Arthur Rimbaud/ Rembó/
Paul Verlaine/ Verlén/, Alan Edgard Poe/ Pou/
Charles Baudelaire- patril medzi prekliatych básnikov, zobrazoval skazenosť, častokrát používal vulgarizmy. Básnická zbierka Kvety zla - autora i vydavateľa stíhali za urážku náboženskej etiky, verejnej morálky a dobrých mravov. 
Báseň Albatros- v básni vytvoril obraz stratenej slobody, báseň je autobiografická. Albatros v nestráženej chvíli stratí slobodu a nedokáže je získať späť. Báseň Súvislosti- autor vytvára obraz prírody, odhaľuje ju zmyslami. Opis prírody je netradičný, príroda je plná svetelných čuchových, zvukových efektov.
Človek a more- porovnáva človeka a more. Obaja sú si podobní. Hladina mora, hĺbka mora sú obrazom človeka. Človek je podľa neho tajomný, záhadný a nepoznateľný. Svoje lyrické zamyslenie končí pesimisticky. Konštatuje, že si navzájom iba škodíme. 
Báseň Mrcina - prejavila sa tu jeho absolútna originalita, výber presných slov a spojení, ktorí vytvárajú veľmi sugestívne obrazy. Symboly sú netradičné, neočakávané-antiromantické. Dekadentný vplyv cítiť v objavovaní sa obrazu hrôzy, škaredosti, hrubosti, vulgárnosti života. Sledovaním mŕtvoly sa snaží objektívne, nezaujate zvestovať, že rovnaký pochod prebieha aj v mŕtvole človeka. Výber slov je ironická, chladný a cynický. Záver básne je najsymbolickejší. Mrcina mu otvorila oči. Pochopil, že jedinou pravdou života je smrť.
Dielo Malé básne v próze- sú to krátke prozaické útvary, ktoré končia pointou. Básne sú pesimistické, aj láska je pre neho utrpením ničí duchovný rozmer básnika, aj človeka.
Paul Verlaine- patrí medzi prekliatych básnikov, o ktorých napísal knihu Prekliati básnici. Debutoval zbierkou Saturnské básne. Ide akoby o melodické piesne vyvolávajúce zvukovú i vizuálnu predstavu. Autor sa snaží jemne vyjadriť svoje silné citové zážitky z poznávania krajiny a obdivu k nej. Uplatnil tu aj motívy lásky, smútku a túžby. 
Jean Arthur Rimbaud- bol veľmi citlivý, vnímavý, všetky osobné problémy prenášal do poézie. Poézia bola plná vzdoru voči svetu, očarenia prírodou. Vníma zvuk a farbu. Básne sú realizáciou jeho predstáv. Báseň V zelenej krčmičke vytvoril na základe erotickej predstavy. Pohľad na prsnatú dievčinu mu zlepšil náladu. Svet vidí farebným, vníma ho všetkými zmyslami. Debutoval zbierkou Pobyt v pekle. Iluminácie sú zrekonštruované podľa rukopisov roztratených Rimbaudových priateľov.
Guillaume Apollinaire- bol ovplyvnený symbolizmom, surrealizmom, futurizmom, kubizmom. Najznámejšie zbierky: Alkoholy, Kaligramy.

                                 Slovenská literárna moderna
v tvorbe mladej generácie už neprevládala národná tematika, ale motívy, vlastné túžby a smútky. Z moderných smerov sa poézii uplatnili najmä symbolizmus a impresionizmus. Predstavitelia: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy a František Votruba.

Ivan Krasko- vydal dve básnické zbierky. Jeho prvá zbierka Nox et solitudo / Noc a samota/. Pre básne tejto zbierky sú charakteristické  najmä pocity smútku, samoty, opustenosti, beznádeje. Básnik uteká do samoty, je zúfalý, sklamaný. . Ku Kraskovým  najčastejším témam patria ľúbostný cit, spomienky na domov, na matku, prírodu a úvahy nad vlastným ľudským osudom. Svoj život prirovnáva k sivej mútnej kaluži a k pustej čiernej noci. Jeho básne sú hlboko prežité a precítené. Sú to verše poznačené životom. Písal vždy iba o tom , čo on osobne zažil, každá jeho báseň je úprimnou spoveďou. Svoju druhú i poslednú básnickú zbierku vydal pod názvom Verše. V týchto básňach je už menej smútku a pesimizmu, básnik sa už vyrovnal s dávnymi bolesťami a sklamaniami. Do zbierky zaradil i niekoľko básní so sociálnym motívom. Sú to básne Otrok, Otcová roľa a Baníci. Básne sú symbolicky ladené, otrok symbolizuje utrpenie národa, otcova roľa je symbolom domoviny, baníci predstavujú celý národ. Otrok je symbolická postava, symbolizuje utrpenie národa, ktorý žil pod bičom otroka. Básne Ivana Krasku sú veľmi starostlivo prepracovaní z obsahového i zvukového hľadiska. Jeho verše sú ľubozvučné a farbisté. Pre jeho básne sú charakteristické i bohaté zmyslové vnemy a dojmy.


         Svetová literatúra medzi dvoma svetovými
                          vojnami      

Spisovatelia zachytávajú svoje zážitky z vojny, literatúra je mnohotvárna, niektoré smery pretrvávajú, iné zanikajú, vznikajú aj nové smery ako: stratená generácia, dadaizmus, surrealizmus, expresionizmus, konštruktivizmus. 
Americká literatúra: 
Ernest Hemigway - prozaik, novinár, a nositeľ Nobelovej ceny.
Diela: Zbohom zbraniam, Komu zvonia do hrobu, Fiesta, Slnko aj vychádza, Mať a nemať - romány
Muži bez žien, Zelené pahorky africké- zbierky poviedok
Piata kolónia- dráma
Zbohom zbraniam- román filozofickými úvahami. 
Pripomína, že pred vojnou sa nedalo ujsť, hlavní hrdinovia chcú utiecť do Švajčiarska, ale Catherine zomiera pri pôrode, lebo bola príliš vyčerpaná. Jej smrť nie je priamym dôsledkom vojny, ale jednako patrí k chaosu a je rovnako nezmyselná ako umieranie na vojne. 
Komu zvonia do hrobu- román odohrávajúci počas občianskej vojny, hlavný hrdina je silný individualista, ktorý sa dokáže prispôsobiť kolektívu, ak ide o vyššie dobro. Vie, že jeho obeť nebude zbytočná. 
Obsah
Američan Robert Jordan sa ako dobrovoľník pripojí k partizánom. Ich úlohou je vyhodiť do vzduchu most. po ktorom sa má presunúť fašistická posila. V horách stretáva Máriu, dcéru zavraždeného starostu, ktorá zažila veľké utrpenie. Počas troch dní prežijú intenzívny cit. Jeho hĺbku znásobuje pocit nebezpečenstva a prchavosti života, každý deň môže byť ich posledným. Most sa im podarí zničiť, ale pri ústupe si Robert v ťažkom teréne zlomí nohu. Skupinu posiela do bezpečia a sám zostáva v očakávaní smrti. Posledné okamihy prežíva s vedomím, že svet je krásny a stojí za to aby preň človek bojoval.
Starec a more- je to podobenstvo o nezlomnej sile človeka, ktorý bez ohľadu na námahu a utrpenie ide za svojím cieľom. Vzťah chlapca a starca symbolizuje generačnú solidaritu.
Obsah
Starý kubánsky rybár Santiago sa za pomoci chlapca Manolina 84 dní vydáva na more v nádeji, že ničo uloví. Na 85. deň na návnadu zaberie veľký merlin, ktorý vlečie loďku na šíre more. Starec s rybou statočne bojuje dva dni a dve noci, až napokon zvíťazí. Veľkú rybu vlečie priviazanú o loďku domov. Rybu však napadnú žraloky, s ktorými Santiago tiež bojuje. Do prístavu príde už len s ohlodanou kostrou, ale pevne rozhodnutý vydať sa more zas.
Theodore Dreiser - prozaik, žurnalista
Diela:  Americká tragédia, Sestra Carrie, 
Anglická lit.
George Bernard Shaw
Diela: Živnosť pani Warrenovej, Svätá Jana, Pygmalion, Človek osudu.
Pygmalion- vychádza z Ovídiových Premien. 
Obsah
Londýnsky profesor, starý mládenec Henry Higgins sa s priateľom Pickeringom staví, že z nevzdelanej Elizy Doolittlovej vychová ušľachtilú mladú dámu. V ďaka Higginsovým hodinám sa z Elizy stane pôvabná mladá dáma, ktorá svojím správaním predstihne aj  samotného Higginsa. Tak ako staroveký Pygmalion aj on stvorí nového človeka. Po vypršaní stávky Líza odchádza. Higgins ju nezdržiava, ale po jej odchode si  uvedomí, že mu chýba, a žiada ju, aby sa vrátila. Líza ponuku odmietne a uprednostní iného muža, ktorý ju miluje. Toto rozhodnutie jej dáva morálnu prevahu nad Higginsom.
James Joyce
Diela: Odyseus, Dublinčania
Francúzska lit.
Romain Rolland
Diela: Peter a Lucia- novela
Ján Krištof- román
Colas Breagnon alebo Dobrý človek ešte žije - historický román.
Peter a Lucia
Obsah
Dej sa odohráva tesne pred koncom 1. svetovej vojny do 30. januára do Veľkého piatku 29. marca 1918.
Román je vyjadrením protivojnového postoja autora. Základnú osnovu diela tvorí  ľúbostný vzťah Petra a Lucie. Na Petrovú mladosť doľahla vojna ako ťažké závažie. Spoznáva druhú stránku života, silu ničenia, zabíjania, ukrutnosti, hrôzy, nemohol sa so svojou jemnou povahou vžiť do vojnového sveta. 
Petrov otec bol úradník, brat narukoval. Bola to meštiacka rodina. 
Lucia pochádzala z nižšej spoločenskej vrstvy. Matka bola rozvedená a čakala s druhým manželom dieťa. 
  Peter spoznal Luciu na železničnej stanici. Jemný profil pod tieňom klobúka, plavú kučeru na trochu pochudnutom líci, jemnú líniu nosa a zašpúlené pery. Jej obraz sa v ňom usadil, zostal v jeho vnútri. 
 Ale už od začiatku knihy môžeme dedukovať, ako sa ich vzťah skončí. Symbolizuje to aj skrvavený človek, ktorý vedľa nich padne v deň ich zoznámenia. Peter vie, že láska sa v ňom zrodila pod krídlami smrti. Obaja žili svojou láskou, neohliadajúc sa, že je vojna. Oni boli šťastní, prechádzali sa jarným svetom, snívali o svojej budúcnosti. Vychutnávali vzácne malé radosti budúceho rodinného kozubu......a vedeli, že nič z toho sa neuskutoční. Peter z vrodenej pesimistickej predtuchy, Lucia z jasnozrivosti lásky, ktorá vedela o praktickej nemožnosti manželstva. 
Tento ich plachý, jemný a krehký cit ostro kritizuje so surovosťou, neľudskosťou, nezmyselnosťou celej vojny. Peter uvažuje, že vojna je dielom sebeckých ľudí, ktorí majú radi len seba a svoj majetok. 
Obaja vedia, že Petrovi rodičia nedovolia, aby sa vzali, preto idú na Veľký piatok do kostola aj keď nie sú nábožní. Tu si sľúbia vernosť na celý život. Lucia zbadá, že sa rúca pilier, o ktorý sa opierali. Lucia chcejúc ochrániť Petra, pritisne ho k sebe. A v tom sa na nich zrúti mohutný pilier. Ale zomreli pri sebe tak ako boli spolu po celý ten čas, čo sa zrodila ich láska.
 Ruská literatúra- viacerí spisovatelia, ktorí odmietli socializmus odišli do emigrácie natrvalo, alebo na istý čas.
 Michail Afanasievič Bulgakov: Majster a Margaréta
Socialistický realizmus: Umelecký smer, ktorý vznikol v Rusku. Bol povýšený na jedinú tvorivú metódu, ostatné smery boli zakázané. Obsah diel mal zodpovedať straníckym normám. Literatúra poúčala ako žiť po sovietsky. Využíva patetické reči a prázdne frázy. Hrdina je rodený bojovník za šťastie celého ľudstva. Postavy sú čierno - biele, buď dobré, alebo zlé.
Maxim Gorkij- zakladateľ socialistického realizmu. 
Diela: Makar Čudra, Stratená Izergiľ- romantické poviedky
Na dne- dráma
Podnik Artamanovovcov, Matka- romány
Michail Alexandrovič Šolochov- Donské poviedky, Osud človeka, Tichý Don, 
Tichý Don- zobrazuje sociálne, historické a psychologické osobitosti kozáctva v prvej svetovej vojne. 
Obsah
 Prvý diel zachytáva atmosféru kozáckej dediny pred prvou sv. vojnou. Hlavnou postavou je Grigorij, ktorý miluje chudobnú vydatú Aksiňu. Rodičia donútia Grigorija, aby sa oženil s bohatou Natašou. Vzťah Grigorija a Aksine poburuje celú dedinu. Napokon sa rozhodnú spolu ujsť do služby k bohatému statkárovi. Nataša sa pokúsi o samovraždu. Druhy diel zachytáva vojnové boje na Done. Grigorija v bojoch viackrát zrania. Aksini zomrie Grigorijovo dieťa a začne žiť so statkárovým synom. Sklamaný Gríša sa vracia k Nataši, s ktorou má dvojičky. V treťom diele sa Grigorij stáva veliteľom Kozákov. Aksiňa sa vracia do dediny, lebo jej milenec sa oženil a žije znova so svojím mužom. Milenecký vzťah medzi ňou a Gríšom sa obnoví. Štvrtý diel sa začína smrťou Natálie po umelom potrate, pretože nechcela priviesť na svet ďalšie Gríšovo dieťa. Zomrie aj jeho švagriná, zahynie jeho otec. Grigorij poznamenaný rodinnými katastrofami a zoslabnutý týfusom nachádza jedinú istotu v láske k deťom a k Aksini. Pri spoločnom úteku na juh však Aksiňu zastrelia a Grigorij zostáva žiť v lese s dezertérmi, ukrývajúcimi sa pred sovietskou vládou. Po čase sa vracia k synovi, ktorý sa pre neho stane symbolom nového života.
Česká literatúra
Starší spisovatelia píšu kritickorealistickou metódou, mladšia generácia preferuje avantgardné smery: poetizmus a vitalizmus.
Poetizmus- umelecký smer, ktorý zdôrazňoval aktívny vzťah k životu. Ide mu o umenie žiť a užívať, život zachytáva prostredníctvom citov a fantázie. Predstavitelia Vítězslav Nezval, Jaroslav Seifert.
 Jaroslav Hašek- prozaik, tvorca humoristickej a satirickej prózy. 
Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války- hlavnou postavou je heroikomický ľudový  hrdina Josef Švejk. Absurdnej moci vojenskej mašinérie sa bráni tým, že presne do bodky plní aj nezmyselné predpisy a rozkazy. Svojou prostomyseľnosťou dokazuje pseudohrdinstvo rakúskych dôstojníkov. Autor využíva hovorový jazyk a slang. Komickosťou, iróniou a satirou zdôrazňuje absurdnosť vojny.
Karel Čapek- dramatik, esejista, autor kníh pre deti. Je predchodcom autorov science- ficton: Továrna na absolutno, Krakatit- romány.
 Bíla nemoc, R.U.R., Matka- divadelné hry
Válka a mloky- román
Bíla nemoc
Obsah
Dej sa odohráva v nemenovanej krajine, v ktorej vypukne epidémia choroby pre biele škvrny nazvaná biela choroba. V krajine zavládne panika a zdesenie. Vtedy sa objaví nenápadný profesor Galén, ktorý má liek, ale jeho vydanie podmieňuje uzavretím mieru. Fanatický Maršal, ktorý vládne krajine, však o tom vôbec neuvažuje. Choroba si medzitým nevyberá obete. Dostane ju aj zbrojný magnát Krug. Keď nevie donútiť Maršala, aby uzavrel mier, spácha samovraždu. Maršal rozpúta ďalšie zbrojenie. Napokon chorobu dostane aj on. Až vtedy súhlasí s Galénovými požiadavkami. Keď Galén prichádza s liekom sfanatizovaný dav, ktorý skanduje na slávu vojne, ho ubije na smrť a jeho zázračný liek rozšliape.

             Slovenská literatúra v medzivojnovom    
                                       období

 Literatúra bola veľmi rôznorodá. V medzivojnovom období sa súčasne uplatňovalo mnoho štýlov a smerov: realizmus, symbolizmus, vitalizmus, futurizmus, expresionizmus, surrealizmus, poetizmus, socialistický realizmus, naturizmus.
Literatúra sa delí na 
I. literatúra v období Československej republiky
a, literatúra v 20-tých rokoch
b, literatúra v 30- tých rokoch
II. literatúra v období Slovenskej republiky
Literatúra v 20- tých rokoch- pôsobili tri generácie spisovateľov- staršia, stredná a mladá generácia. Staršiu generáciu reprezentovali najmä predstavitelia realizmu, ktorí zostali činní po prevrate: Martin Kukučin, Božena Slančíková-Timrava, Jozef Gregor- Tajovský, Ľudmila Podjavorinská, Elena Maróthy Šoltésová, Janko Jesenský  Ladislav Nádaši-Jégé, Ivan Stodola.
Stredná generácia  spisovateľov vstúpila do lit. v čase 1. svetovej vojny alebo bezprostredne po jej skončení. Patrili sem: Martin Rázus, Štefan Krčméry. 
Mladá generácia priniesla do lit. nové, avantgardné smery. Mladá generácia sa zoskupovala okolo časopisov Mladé Slovensko, Svojeť a DAV. 
Literatúra v 30- tých rokoch
K rôznym štýlom a smerom pribudli ešte ďalšie ako napr. nadrealizmus, katolícka moderna, lyrizovaná próza.
Predstaviteľmi nadrealizmu boli: Rudolf Fabry, Vladimír Reisel, Štefan Žáry
Predstaviteľmi katolíckej moderny boli: Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič, Hlbina, Janko Silan, Karol Strmeň, Gorazd Zvonický.
Predstaviteľmi naturizmu boli: Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, František Švantner.
 Vitalizmus, symbolizmus- Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč
Ján Smrek- predstaviteľ vitalizmu, priniesli do sl. poézie nové svieže tóny. Založil literárno- umelecký mesačník Elán. Vstúpil do lit. básnickou zbierkou Odsúdený s večitej žízni. Touto zbierkou sa prihlásil k symbolizmu, prevládali v nej ešte motívy smútku a pesimizmu. Celkom iný charakter majú básne jeho druhej zbierky, ktorej dal názov Cválajúce dni. Touto zbierkou sa zaradil k básnikom - vitalistom.   Vitalizmus sa objavil  po skončení 1. svetovej vojny. Ospevoval a oslavoval lásku, prírodu, krásy sveta, vzdialené krajiny. Vyjadroval radostné, optimistické nálady a aktivitu. Vitalisti nachádzali krásu i vo všedných, jednoduchých, každodenných veciach. Aj básne Jána Smreka boli plné životného elánu. Ospevoval kladné životné hodnoty, najmä mladosť, lásku a krásu. Vitalisticé zameranie mali aj ďalšie knihy: básnické zbierky Božské uzly, Iba oči a básnická skladba Básnik a žena. Básnik ich nazval slnečnými knihami, pretože sa v nich venoval najmä slnečným, svetlým stránkam života.
Skladba Básnik a žena patrí k najznámejším dielam sl. ľúbostnej lyriky. Má formu dialógu medzi básnikom a neznámou ženou, ktorú stretol a oslovil jedného zimného dňa. Rozprávajú sa najmä o význame lásky v živote človeka a o poslaní poézie. Skladba je rozdelená na päť kapitol. Prvé štyri opisujú stretnutie básnika a ženy, ich ľúbostný vzťah a napokon rozchod. Rámcom týchto štyroch kapitol sú jednotlivé ročné obdobia. Piata kapitola opisuje stretnutie po desiatich rokoch. V tejto kapitole Smrek vysvetľuje aj svoj názor na funkciu poézie. Podľa neho majú básne šíriť šťastie a radosť. 
Básnickou zbierkou Zrno sa uzavrelo prvé, vitalistické obdobie Smrekovej tvorby. Od roku 1935 do roku 1944 nevydal žiadnu knihu. Svoj protest proti vojne vyjadril v zbierkach Hostina a Studňa. V rokoch kultu osobnosti bol Smrek nútený odmlčať sa. K svojim starým motívom sa pokúsil vrátiť v zbierke Obraz sveta,  kritika ju však prijala s nepochopením . Neskôr vydal dve básnické knihy: Struny, Nerušte moje kruhy. 
Emil Boleslav Lukáč - bol predstaviteľom symbolizmu v poprevratovom období. Do lit. vstúpil básnickou zvierkou Spoveď. Prevládali v nej motívy smútku a bolesti, typické pre symbolizmus.
Väčšina básní jeho druhej zbierky Dunaj a Seine vznikali v čase, keď študoval v Paríži. Prežíva pocit stratenosti v cudzom meste, túži po domove. V knihe naznačuje i jej názov, konfrontuje domov a svet, mesto a dedinu. Vyzdvihuje pozitívne hodnoty domova.
V zbierka Hymny k sláve Hosudarovej vyjadril svoje náboženské krédo. Zbierka O láske neláskavej je venovaná ľúbostným motívom. Lásku vnímal ako protikladnú hru citov a rozumu, plnú bolestí. pochybností.
 Druhú fázu tvorby Lukáča prestavujú zbierky Spev vlkov, Elixír, Moloch a Bábel. V týchto dielach sa sústredil na spoločenskú tematiku. Upozorňoval na hrozbu nemeckého nacizmu. Jeho básne sú varovaním, protestom a zúfalým výkrikom. Názvy Moloch a Bábel sú symbolické a charakterizujú celý ich obsah. Moloch- krutosť. Bábel- zmätok, chaos. V knihe Moloch kreslí pesimistickú víziu skazy sveta, varuje ľudstvo pred totálnym ničením. V zbierke Bábel zobrazuje časy vojnových hroz, ktoré nazýva Apokalypsou.
Proletárska poézia- Jan Rob Poničan, Ladislav Novomeský
 Skupina DAV- skupinu a časopis DAV založili mladí ľavicovo orientovaní spisovatelia a umelci. Hlásili sa k socialistickým ideálom, k marxistickej ideológií a boli aktívnymi členmi Komunistickej strany Československa. Patrili sem: Ján Rob Poničan, Ladislav Novomeský, Daniel Okáli, Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ, Eduard Urx, Vladimír Clementis.
Nadrealizmus Rudolf Fabry, Vladimír Reisel, Štefan Žáry. Inšpirovali sa európskymi avatgardnými smermi, najmä surrealizmom.Surrealizmus bol prvý avantgardným smerom, ktorý mal skupinový ráz a vytvoril si vlastný program. Prvým spoločným vystúpením sl. nadrealistov bol zborník  Áno a Nie. Vyslovili svoj filozofický, spoločenský a umelecký program, súhlas s pokrokom, nesúhlas ss fašizmom. Nadrealisti využívali voľný verš, básne nečlenili na strofy, nepoužívali interpunkcie. V ich tvorbe mali dôležité miesto asociácie, fantázia, sny, podvedomie. Vyjadrovali svoje pocity pomocou metafor. Obľubovali zvláštne, prekvapujúce, často až šokujúce metafory.
Rudolf Fabry
Uťaté ruky - táto kniha bola prvým nadrealistickým dielom v sl. lit. Fabry ňou odmietol literárne tradície a celú klasickú poéziu. Princípy surrealistickej poetiky využil aj vo svojej druhej zbierky Vodné hodiny hodiny piesočné. 
Ja je niekto iný- skladba vznikla počas vojny a bol reakciou na vojnové hrôzy. Skladá sa z dvoch častí- Prvé stretnutie s Féneom a Druhé stretnutie s Féneom. Básnik tu kreslí tragické vízie, obraz zániku kontinentov, masovej smrti.
Slovenská katolícka moderna. Ich básne odrážajú vplyv symbolizmu a z avantgardných smerov najmä vplyv poetizmu a surrealizmu. Vedúcimi osobnosťami boli: Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič Hlbina, Karol Strmeň, Janko Silan, Gorazd Zvonický. Pavol Ušák- Oliva, Mikuláš Šprinc, Svetoslav Veigl. V básnickej tvorbe katolíckej moderny prevládali najmä tri témy- náboženstvo, národ a rodný kraj, často využívali symboly z Biblie a z gréckej mytológie, motívy kresťansko- kultúrneho odkazu Veľkej Moravy.  
Katolícka moderna zohrala významnú úlohu najmä v rokoch 1935-1945. Po roku 1945 a 1948 mnohí tejto skupiny emigrovali, tí ktorí zostali doma prestali publikovať. Tí ktorí emigrovali v zahraničí vyvíjali bohatú básnickú, vydavateľskú a kultúrnu činnosť.Na Slovensku sa títo autori dostali na čiernu listinu, boli vyčiarknutí z učebníc, ich diela boli zakázané a až do roku 1989 sa o nich nemohlo písať. 
Rudolf Dilong. Emigroval, žil v Ríme, v Argentíne a v USA. Písal poéziu, prózu a drámu. V prvých básnických zbierkach sa pridržiaval tradičnej piesňovej lyriky, vo svojich ďalších dielach uplatnil metódy poetizmu a surrealizmu. Boli to zbierky Hviezdy a smútok, Helena nosí ľaliu a Mladý svadobní. Využíva v nich voľný verš, kladie dôraz na hudobnosť verša, venuje sa náboženským i svetským motívom. 
Nový režim oslávil v zbierke Gardisti, na stráž! 
PRÓZA
Naturalizmus- Ladislav Nádaši- Jégé
Najznámejšie sú jeho romány a novely s historickou tematikou:
Adam Šangala, Svätopluk- romány
Magister rytier Donč, Wieniawského legenda, Jaríkovský kostol - novely.
Román Adam Šangala - jeho dej sa odohráva v 17. str., v čase náboženských bojova protireformácie. Opisuje trpké osudy mladého Šangalu. Adamovho otca obesia za pytliactvo a Adam sa rozhodne opustiť rodnú Oravu a odísť do sveta. Základom románu sú príbehy, ktoré zažije na svojej ceste z Oravy do Žiliny, v Žiline, na panskom kaštieli, na ceste do Trnavy a v Trnave. Kniha sa skončí nečakaným zvratom- po piatich rokoch šťastného manželstva, keď sa už zdalo, že Adamove dobrodružstvá sa skončili a všetko sa obrátilo na dobré, Adama odsúdia a popravia.
Okrem historických románov napísal autobiografický román Cesta životom, spoločenský román Alina Orságová.
Milo Urban- literatúru obohatil o niektoré avantgardné prvky. V jeho prózach sú prítomné znaky expresionizmu a naturizmu.
 Ako osemnásťročný vydáva novelu Jašek Kutliak spod Bučinky. 
Veľkú pozornosť vzbudila novelou Za vyšným mlynom.
 Vrcholným dielom je sociálno psychologický román Živý bič. Zobrazil v ňom prvú svetovú vojnu, ako si ju pamätal zo spomienok na detstvo. Podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca, pánubohu za chrbtom. Autor ukázal , ako vojna zničila i životy šudí za frontom ďaleko od bojov. V centre knihy stoja postavy, ktoré sa búria proti nespravodlivosti, proti zlu, proti vojne. Ich vzbura je živelná, pudová. Román má aj kolektívneho hrdinu- obyvateľov dediny, ľud Ráztok hovorí a koná ako jedna postava- tento druh románu sa označuje ako unanimistický. Postavy konajú pudovo, pod tlakom silných citov, dej je často prerušovaný a doplňovaný lyrickými opismi prírody a opismi prudkých duševných postáv. Využíva metaforu a prirovnanie.
Obsah 
Obyvatelia Ráztok spočiatku celkom nechápali, čo je vojna. Okrem toho, že mnohí mladí muži museli narukovať sa vojna ich dediny a okolia ešte nedotkla. Postupne však začali prichádzať prvé oznámenia o smrti synov a manželov, polia nemal kto obrábať, bol nedostatok potravín, hrozil hlad. Rekvirácie boli stále častejšie, ľuďom pobrali aj kone a dobytok. Na dedinu doľahol strach. 
Hrôzy vojny si dedina uvedomila i vtedy, keď sa z frontu vrátil Ondrej Koreň. Vrátil sa ako mrzák, bez pravej ruky, nemý, so znetvorenou tvárou. ( Ondrejová uťatá , stratená ruka je symbolom vojny i bezmocnosti ľudí.) 
Vojna trvala už tri roky. Stále viac mladých mužov z dediny muselo narukovať. Povolávací rozkaz dostal aj jediný syn vdovy Ilčičky, Štefan. V kasárňach sa dostal pod velenie krutého čatára Rónu. Róna vojakov ponižoval, bil a urážal, čo Štefan znášal veľmi ťažko. Začal sa búriť, odmietal splniť nezmyselné príkazy, za čo bol trestaný väzením. Napokon nevydržal šikanovanie a ponižovanie a lopatou udrel čatára Rónu. Róna bol na mieste mŕtvy. Štefana odsúdli na smrť zastrelením. Keď Ilčíčka dozvedela o smrti svojho jediného, milovaného syna, takmer sa zbláznila. Bola plná smútku a nenávisti. Odteraz ešte viac poburovala ľudí v dedine proti pánom, proti vrchnosti a proti vojne. 
Narukovať musel aj Adam Hlavaj. Doma zanechal svoju mladú, peknú manželku Evu a malého synčeka Adama. Eva veľa plakala za svojím manželom, ktorého mala veľmi rada. Žilo sa jej veľmi ťažko, sama musela robiť všetky práce na poli. Napokon zašla za notárom Okolickým, aby ho poprosila o pomoc. Chcela ho požiadať, aby vyreklamoval jej muža z vojny. Notár, bezcharakterný, bezohľadný a podlý človek, prinútil Evu, aby sa mu oddala. 
Okolický, samozrejme, svoj sľub, že reklamáciu napíše, nesplnil, najmä, keď sa po dedine rozchýrilo, že Eva Hlavajová čaká dieťa. Notár sa naľakal a pohrozil Eve, že ak prezradí meno dieťaťa, nevybaví Adamov návrat z vojny. Eva sa zaprisahala, že bude mlčať. Slovo aj dodržala, hoci celá dedina sa od nej odvrátila. Pohŕdali ňou, ponižovali ju, nikto okrom Ilčíčky a Ondreja Koreňa jej nechcel pomôcť. 
Eva bola bezbranná, zúfalá a osamotená. Už nemala čo dať jesť ani svojmu synovi. Musela sa pokoriť a prosiť ľudí o almužnu. Keď sa dieťa narodilo, Eva ho prijala so slzami. Ťažko jej padlo i pozrieť naň. Kaplán odmietol nemanželské dieťa pokrstiť. Eva bola stále zúfalejšia a bezradnejšia. Najviac ju trápilo, že i Adam prestal písať. Nevedela, čo sa s ním stalo. Napokon si zvolila dobrovoľnú smrť v rieke. 
 Druhá časť románu sa začína návratom Adama Hlavaja do dediny. Adam sa vzbúril, odmietol ďalej bojovať. Zbehol z frontu a trvalo mu celé týždne, kým sa vysilený dostal domov. Už vopred tešil na stretnutie s Evou a so synčekom. Ich dom bol tmavý, tichý. Po Evinom pohrebe si malého Adama vzala k sebe Ilčíčka. Od nej sa potom dozvedel o tom ako zomrela jeho manželka. Spočiatku sa hneval na Evu a chcel sa pomstiť tomu, kto zavinil ich nešťastie. Nikto však nevedel, kto to bol. Až neskôr sa dozvedel pravdu od notárovho sluhu, ktorý si náhodou vypočul rozhovor Evy a notára. Keď sa to dozvedeli i ostatní obyvatelia Ráztok, vzbúrili sa proti nenávidenému notárovi. Notár sa naľakal a dal zavolať do dediny žandárov a vojenský oddiel. Vojaci sa usadili v budove školy. 
 Okolický od strachu začal piť. Strach a alkohol urobili z neho ľudskú ruinu. Chcel dať chytiť Adama, ale tomu sa vždy podarilo ujsť. Celá dedina pomáhala ukrývať ho. Keď sa konečne osamote stretol s notárom, prinútil ho, aby sa priznal. Notár dostal porážku a ochrnul na polovičku tela. 
V dedine vypukla epidémia červienky. Chorobe podľahli najmä deti, v dedine nebola taká rodina, ktorá by nepochovala jedno alebo i viac detí. Niektorí ženy, aby zabudli, začali piť v krčme zarovno s chlapmi. Medzi deťmi, ktoré zomreli, bol aj Evin nepokrstený a nikým nechcený syn.
Vojna sa skončila. Do Ráztok i do okolitých dedín a miest sa začali vracať vojaci s puškami. Notár Okolický sa zľakol a dal príkaz odzbrojiť vracajúcich chlapov. V dedine vypukla živelná vzbura. Ľud na čele s Ilčíčkou napadol strážnicu, pričom jeden zo žandárov zabil Ilčíčku. Vzbura sa už nedala zastaviť. Notár sa snažil ujsť z dediny, ale chytili ho. Rozzúrený dav ho poopľúval a potom presne tam, kde Eva skočila do rieky, ho posadili do vody až po bradu, podopreli doskami a nechali tam, aby rozmýšľal o sebe. Dosky sa však uvoľnili a notár sa utopil. Zúriví ľudia najskôr prepadli krčmu a potom posmelení alkoholom, obchod a notárov dom. Plienili, rozbíjali, odnášali, čo sa dalo. Adam napokon krčmu - príčinu mnohého zla - podpálil. Zdalo sa mu , že po dlhom utrpení dosiahol konečne slobodu.
Jozef Cíger- Hronský
Do literatúry vstúpil humoristicky ladenými poviedkami z dedinského prostredia. Vyšli v zbierkach U nás, Domov, Medové srdce. Najvýznamnejšie  diela: Chlieb, Jozef Mak- romány.  Pre detských čitateľov napísal množstvo rozprávok, povestí a historických noviel napr. Kremnické povesti, Smelý Zajko, Smelý Zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik, Sokoliar Tomáš. 
Jozef Mak
Obsah
 Román sa odohráva v rokoch 1900-1930 v chudobnom dedinskom prostredí. Hrdinom je Jozef Mak- obyčajný človek," človek milión". Hronský zachytáva jeho osudy od narodenia po tridsiaty rok života. Jozef už vo chvíli svojho narodenia bol odsúdený na utrpenie. 
 Detstvo Jozefa Maka bolo nešťastné, neradostné. Matka, aby mohla ísť za prácou, ho zverila staršiemu bratovi Janovi. Jano, hoci mal iba sedem rokov, musel vláčiť Jozefa na chrbte a starať sa o neho. Často plakal kvôli Jozefovi a v hneve ho i bil. Jozef však mal rád svojho brata, lebo ten mu niekedy rozprával pekné príbehy. Neskôr, najmä keď si vypil, Jano vyhadzoval Jozefovi na oči, že je darmožráčom, že dom patrí iba jemu ako zákonnému synovi Jana Maka. Matka, aby vyhovela Janovi, poslala Jozefa slúžiť. Bol pastierom a žil v horách, kde sa cítil slobodný a voľný. 
V dedine sa stalo nešťastie, pri požiari zhorelo veľa domov, medzi nimi i dom Makových. Jano nechcel stavať nový dom, preto Makovú a jej syna prichýlila Jozefova krstná matka, Hana Meľošová. Jozef sa zamiloval do jej dcéry Maruše, ktorá jeho lásku úprimne opätovala. Jozef si našiel právu u drevorubačov. Do dediny schádzal len zriedkavo, pretože Meľoš, Marušin otec, ho nerád videl vo svojom dome. Aj on mu nadával, ako predtým Jano, do darmožráčov. V dome boli časté hádky, lebo keď si Meľoš vypil, správal sa násilnícky.
 Po smrti svojej krstnej matky sa Jozef rozhodol, že si postaví vlastný dom. Na dom si sám vyrúbal drevo v hore, ťažké brvná ho doráňali, keď ich po jednom sťahoval do dediny. Kým  dom krvopotne dostaval, takmer ochorel. Útechou mu bola iba Maruša a matka, ktorú chcel prichýliť vo svojom novom dome. Jeho radosť z domu však netrvalo dlho - musel odísť na vojenčinu. 
Ako vojak sa dostal do Viedne a do Hercegoviny. Keď z domu dlhšie nedostal list, domyslel si, že Maruša sa vydala a matka zomrela. Po prepustení z vojny si cestou domov zarábal prácou. Popritom kšeftoval s tabakom a zarobil si veľa peňazí. 
Keď sa po rokoch dostal domov, musel sa zmieriť s ďalšími ranami osudu, dozvedel sa, že Maruša sa vydala za jeho brata Jana a nasťahovali sa do domu, ktorý si on tak ťažko postavil. Jano milostivo dovolil Jozefovi, aby býval s nimi. 
Jozef MakJozef bol najviac zhrozený z toho, ako sa Maruša zmenila. Po prekonanej chorobe mala škaredú tvár, bola chudá, zanedbaná, často i opitá. Nestarala sa ani o dom, ani o svoje dieťa. Alkohol, choroba a zlé manželstvo urobili z nežného a pekného dievčaťa tupú, bezcitnú ženu, nevšímavú i k vlastnému dieťaťu. 
Jozef a Jano chodili spolu robiť k drevorubačom a Jozef zistil, že Jano je v horách celkom iný, veselý človek. Ale po príchode domov svoju ženu vždy zbil a bol znova nevľúdny. 
Jozef sa po čase oženil, zobral si pokornú, pracovitú Julu, hoci ju nemal rád. Sedem rokov bývali spolu s Janom a s Marušou. Jozef nevedel zabudnúť na svoju bývalú lásku a klamal Julu s Marušou. Jula bez slova, odovzdane znášala svoj osud, útechu nachádzala vo svojom malom synčekovi. Snažila sa byť nevšímavá, ľahostajná, hoci Jozefa mala veľmi rada. Jej zdravie to napokon nevydržala  a začala chorľavieť.
 Jano medzitým zmizol z dediny, povrávalo sa, že odišiel do Ameriky. Ešte predtým predal polovicu domu, ktorý mu patril, keďže dom bol postavený na jeho pozemku. Maruša sa presťahovala k svojmu slepému otcovi. Jozefovi sa časom Maruša zhnusila, celkom sa oslobodil spod jej vplyvu. Po jeho veľkej láske mu zostal iba pocit hnusu. Začínalo mu byť ľúto svojej ženy, ale nedokázal prejaviť svoje city ani voči Jule, ani voči synovi. Maruša nevedela zniesť, že sa od nej Jozef  odvrátil a spáchala samovraždu. Zomrela strašnou smrťou- našli ju mŕtvu s hlavou v kotli, v ktorom vyvárala bielizeň.
Jozef odišiel z domu a vstúpil do služby, potreboval zarobiť peniaze, aby odkúpil späť polovicu domu. Jula mu nepovedala, že opäť čaká dieťa a Jozef prišiel domov, iba keď sa dozvedel o narodení syna. Až teraz sa zmieril s Julou a našiel si k nej cestu. Avšak už bolo neskoro. Jula po pôrode zomrela. Autor jasne naznačuje, že to bola Jozefova neláska, ktorá ju zabila. Jula zomrela s úsmevom na tvári, lebo sa presvedčila, že Jozef ju predsa mal rád.
Román sa vyznačuje bohatým lyrizmom. Hronský ako jeden z prvých začal lyrizovať prózu. Využíva umelecké prostriedky lyriky, napr. vnútorný monológ, Hronský ako rozprávač hovorí za svoje postavy oslovuje ich prihovára sa im. Jednotlivé postavy konajú pudovo, inštinktívne, prežívajú zložité, často protikladné pocity. Vzťahy medzi nimi sú zložité, komplikované. Autor sa zameriava na zobrazenie duševných stavov a citov svojich hrdinov. V románe sa spája dramatickosť, a drastickosť s lyrickými opismi, prirovnaniami a bohatou obraznosťou.
Naturizmus-  spisovatelia hľadajú istotu v človeku samom  a v prírode. Nesústredia sa na spoločnosť a jej problémy, ale na vnútro človeka. Zameriavajú sa na zobrazenie konfliktu dobra a zla a na motívy s citovým nábojom: láska, priateľstvo, detstvo. Dej naturisti situujú do prírodného prostredia. Mesto odmietajú aj s jeho morálkou.  V naturizme sa uplatňujú moderné rozprávačské a kompozičné postupy. Hlavné postavy sú výnimoční ľudia, ktorí žijú v dôvernom kontakte s prírodou. Konajú pudovo, živelne, po emócií. Autor býva priamo zaangažovaný do deja ako rozprávač. 
Ĺudo Ondrejov- Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, Na zemi sú tvoje hviezdy.
 Dobroslav Chrobák- jeho tvorbu charakterizuje spájanie prvkov reality, fantastiky a dávnych mýtov vidieckeho života. Lyrickú pôsobivosť dosahuje neznámym, tajomným a zvláštnym. Vnára do psychiky postáv. 
Diela: Drak sa vracia- novela. Kamarát Jašek- zbierka ôsmich noviel. 
Drak sa vracia- striedajú sa tu rozličné časové roviny, zorné uhly i osoby rozprávačov deja. Obsahuje výrazové prostriedky lyriky, odohráva sa v prostredí tatranskej prírody, dej má rozprávkový, charakter baladický, využíva tajomnosť. 
Obsah
Hlavnými postavami novely sú Martin Lepiš, prezývaný Drak, Šimon Jariabek a jeho manželka Eva. Rozprávkový príbeh Draka sa odohráva v prostredí tatranskej prírody. Autor sa nezameriava na dej, ale na vnútro svojich postáv a na ich vzájomné vzťahy. 
Poloslepý hrnčiar našiel raz pri ceste opustené dieťa. Zobral si ho k sebe, vychoval ho a vyučil svojmu remeslu. Keď už celkom oslepol, chlapec ho všade musel sprevádzať. Nemal možnosť zblížiť sa so svojimi rovesníkmi, stal sa z neho samotár. Deti za ním hádzali kamene a neskôr ho začali prezývať Drakom. Keď mal štrnásť rokov, starý hrnčiar spadol do jamy na hlinu a zomrel. Spočiatku sa to nikomu nezdalo čudné, ale neskôr, keď sa neďaleko našla mŕtvola zahrdúseného dievčaťa, začali upodozrievať Draka, že to on zabil i starého hrnčiara. Ľudia mu začali pripisovať vinu za všetko zlo- ohne, hlad a choroby-, čo sa v dedine stalo.  Boli presvedčení, že má čarodejnú moc a všetci ho nenávideli. Všetci, okrom Evy, ktorá sa do Draka zamilovala, chodievala za ním, celé hodiny ho sledovala pri práci. 
Dedina usúdila, že Draka sa musia zbaviť. Jedného dňa ho našli hlavou v jame na hlinu. Eve sa po jeho odchode narodil syn, ktorého vychovávala jej matka. Roky čakala na Draka, a keď sa nevracal, vydala sa za Šimona Jariabka. Ich manželstvo bolo nešťastné, boli si cudzí, Šimon mal Evu rád, ale nedokázal jej to povedať, pretože cítil, že Eva ešte stále myslí na Draka. 
Prešli roky a dedinu znova postihli nešťastia. Následkom veľkého sucha začali horieť okolité lesy a hrozilo, že statok celej dediny uhynie na pastvinách. A práve vtedy sa do dediny vrátil Drak. Cez jedno oko mal čiernu pásku, na líci hlbokú jazvu- stopy nenávisti dediny voči nemu. Chcel sa opäť usadiť vo svojom dome a venovať sa svojmu remeslu- hrnčiarstvu. Potreboval si získať stratenú dôveru ľudí, a preto sa ponúkol, že privedie stádo späť do dediny. Drakovi nikto neveril, ale nemali inú možnosť, cestu poznal iba on. Pohrozili mu, že ak sa do týždňa nevráti, podpália mu dom. Rozhodli sa, že Draka pre istotu odprevadí i Šimon Jariabek. 
Šimon s Drakom sa vybrali do hôr za stádo, Drakovi sa podarilo zachrániť stádo, v horách sa však museli zdržať o niečo dlhšie, preto poslal odkaz richtárovi dediny, že prídu neskôr. Šimon mu nedôveroval, omylom sa nazdával, že Drak ich všetkých oklamal a predal stádo Poliakom. V noci sa potajomky vrátil do dediny a sám podpálil Drakov dom. Drak sa však už vtedy blížil aj so stádom k dedine. Úlohu splnil, dodržal slovo. Priviedol si aj životnú družku, svoju lásku, mladú Poľku Zošku. Eva si až teraz uvedomila, že Drak ju nemiluje, a že ten, kto ju skutočne má rád, je Šimon Jariabek. Eva a Šimon si konečne našli cestu k sebe. Šimon sa hanbil za to, čo urobil, Drak mu však odpustil. Z epilógu - tu už je Eva stará žena, rozprávajúca príbeh o Drakovi priadkam a svojmu vnukovi- dozvedáme, že odvtedy sa mali radi a žili spolu šťastne.
Margita  Figuli- patrí k hlavným predstaviteľom naturizmu.
Diela: Mladosť, Ariadnina niť, Víchor v nás, Babylon- romány.
Pokušenie- zbierka noviel o ženách a ich vnútornom svete.
 Tri gaštanové kone- novela. Má kompozíciu rozprávky, postavy sú rozdelené na dobré/ Peter, Magdalénin otec/  a zlé / Jano Zápotočný, Magdina mama/. Autorka sa sústredí na vnútorný svet postáv a ich vzťahy. Kone v novele majú kľúčový význam, symbolizujú čistotu, dobro, silu, sú vykonávateľmi spravodlivosti. 
Nájdeme tu aj symboliku čísla tri: tri kone, tri úlohy, traja pytači.
Obsah
 Románová novela je rozprávkovo ladená ľúbostná dráma. Hlavnými postavami novely sú Peter, bohatý gazda Jano Zápotočný a Magdaléna. Peter a Jano symbolizujú dva odlišné svety- Peter je čestný, citlivý, láskavý a nežný. Jano je nečestný, bezcitný, násilnícky a krutý. Príbeh je podaný v prvej osobe- jej rozprávačom je sám Peter.
Peter je sirota, rodičov stratil pri požiari. Odvtedy sa prebíja životom sám. Cestuje po Slovensku a skupuje drevo. Novela sa začína scénou, keď Peter na ceste za obchodom prichádza do kraja, kde žije jeho dávna láska Magdaléna. Peter a Magdaléna sa už ako deti mali veľmi radi, ich láska bola čistá, úprimná a nevinná. Magdaléna sa neskôr odsťahovala s rodičmi do iného kraja a Peter ju odvtedy nevidel. Nemohol však na ňu zabudnúť a dúfal, že Magdaléna sa ešte nevydala. 
 Cestou stretáva dvoch jazdcov. V jednom z nich spoznáva Magdaléninho bratranca Jozefa Greguša, druhým mužom je Jano Zápotočný. Pašujú kone cez poľské hranice a pokúšajú sa ujsť žandárom. Jeden z koní sa ťažko zraní a Peter ho chce zastreliť aby sa netrápil. Jano mu v tom bráni, lebo výstrel by ich mohol prezradiť. Peter napokon nevydrží pozerať sa na utrpenie koňa a zastrelí ho. Podarí sa im ujsť žandárom a pokračujú v ceste. Až teraz si všimnú, že všetci traja majú rovnaké, gaštanové kone. Greguš porozpráva Petrovi, že Jano sa chystá požiadať Magdalénu o ruku, i keď ona sa nechce za neho vydať. Svadbu by chcela najmä jej matka, skúpa krčmárka Maliarička. 
 Na druhý deň prídu do dediny. Magdalénina matka privíta Petra odmietavo. Snaží sa zabrániť tomu, aby sa Peter stretol s Magdalénou osamote. Petrovi sa podarí porozprávať sa s Magdalénou večer, v horách, kde sa mládež z dediny vybrala zapaľovať svätojánske ohne. Magdaléna sa mu prizná, že i ona na neho veľa myslievala. Od čias ich detstva však uplynulo veľa rokov a ona by chcela mať istotu, že Peter sa nezmenil a ešte stále má také dobré srdce ako voľakedy. Povie mu, že ak ju skutočne má rád, vzdá sa tuláckeho spôsobu života, usadí sa na otcovskej pôde, postaví dom a začne gazdovať. Znakom toho, že úlohu splnil, mali byť tri gaštanové kone, s ktorými sa mal vrátiť po Magdalénu. Dohodli sa, že sa stretnú tam, kde ich Peter uviaže. Magdaléna mu sľúbi, že bude na neho čakať a pokúsi sa oddialiť svadbu so Zápotočným.
Peter sa vráti domov, pustí sa do práce, začne stavať dom na mieste, kde kedysi stál dom jeho rodičov a pri požiari ktorého prišli obaja o život. Už sa vopred teší na to, ako si do nového domu privedie Magdalénu. Vidí ju pred sebou šťastnú a usmiatu./ Úlohu však nesplní celkom, lebo dom sa mu nepodarí dostavať pre nedostatok peňazí, a napokon si prenajme dom od starenky, ktorá sa odsťahovala do mesta./
 Trvalo takmer dva roky, kým sa mohol vydať na cestu s tromi gaštanovými koňmi. Čaká ho však kruté sklamanie. Cestou sa dozvie od ľudí, že Magdaléna sa vydala za Jana Zápotočného. Napriek tomu pokračuje v ceste a počas svojej púte sa postupne dozvedá celú pravdu. V ten večer, keď sa v horách rozlúčil s Magdalénou, si ich rozhovor vypočul Jano, ktorý Petra a Magdalénu v tajnosti sledoval. Keď Peter odišiel, prepadol Magdalénu a násilím sa jej zmocnil. Magdaléna otehotnela a donútili ju vydať sa za Zápotočného. Ich manželstvo bolo nešťastné, Jano začal piť, správal sa Magdaléne surovo, týral ju i kone. Takto sa chcel pomstiť za to, že hoci sa nikdy nežalovala na svoj osud, správala sa k nemu chladne a odmietavo. Naschvál kupoval zlé, divé kone a nútil Magdalénu, aby ich opatrovala. Kone jej viackrát ublížili, takto prišla aj o dieťa v šiestom mesiaci tehotenstva.
Zápotočný najviac týral gaštanového koňa, ktorého prepašoval z Poľska vtedy, keď sa stretol s Petrom. Kôň sa chvel, už keď ho uvidel. Bil ho z nenávisti, pretože vedel, že práve tri gaštanové kone mali byť pre Magdalénu a Petra znamením lásky. 
Peter prichádza k domu Zápotočného, dom je však zatvorený. Dozvedá sa, že Jano a Magdaléna sú na poli. Vyberie sa za nimi a stane sa svedkom toho, ako Zápotočný týra a bije koňa, až kým mu nevytečie oko. Kôň, bezpríčetný od bolesti, privalí Magdalénu, ktorej Zápotočný prikázal držať uzdu. Jano ďalej mláti koňa, nedbajúc, že jeho žena je  v nebezpečenstve života. Peter omráči Zápotočného a zachráni Magdalénu. Keď sa Jano preberie, pokúsi sa zákerne zabiť Petra, ale nepodari sa mu to. Magdaléna ochorie, jej stav je veľmi vážny. Peter sa rozhodne zostať v dedine, kým Magdaléna nevyzdravie. Navrhne Zápotočnému, že sa vzdá Magdalény a odíde z dediny, ak on sľúbi, že jej už nebude ubližovať. Zápotočný mu však odkáže, že Magdaléna bude mať taký život, aký si zaslúži. Napokon sa Magdalénin stav zlepší, hoci je ešte veľmi slabá. 
Zápotočný teraz, keď sa Peter vrátil, vyčíňa ešte viac. Kôň, ktorého tak surovo týral, utečie,a keď ho chytia, vypáli mu na bok slovo tulák. / Magdalénina matka a Jano prezývali Petra tulákom./
Magdaléna, ktorá je po chorobe veľmi slabá, mu musí pomáhať, i keď ledva udržal nešťastného koňa. 
Janova sestra, vidiac vyčíňanie svojho brata, pribehne do krčmy po pomoc. Peter a ostatní dobehnú k domu práve vtedy, keď Zápotočný vypáli koňovi horúcim železom aj druhé, zdravé oko. Kôň sa vytrhne Magdaléne a udupe Zápotočného. Nešťastný kôň potom narazil do kamenného múru a tak sa dokaličil, že ho na mieste museli zastreliť. 
Po pohrebe Zápotočného sa Magdaléna cíti poznačená a nešťastná. Ešte vždy ju otupená nevie si ani predstaviť, že by  ju mohlo čakať ešte niečo dobré. Iba pomaly v nej ožívajú city a napokon súhlasí, že sa vydá za Petra a odíde s ním ako zákonitá manželka, aby sa pokúsil začať nový život. Peter je presvedčený, že   jeho úprimná láska pomôže Magdaléne nájsť pokoj a zabudnutie. Magdaléna sa vzdá majetku v prospech Zápotočného sestry a napriek matkinmu nesúhlasu sa vydá za Petra. Šťastný Peter si odváža Magdalénu na svojom vernom gaštanovom koni.
František  Švantner
Jeho tvorba predstavuje vrchol a zároveň koniec prózy naturizmu v sl. literatúre. 
Malka- zbierka noviel so zvláštnou atmosférou. Autor sa v nej sústredí na vážne mravné konflikty, u postáv dominujú zvláštne psychické stavy: strach , vášeň, úzkosť, posadnutosť. Do deja zasahuje vyššia moc, príroda sa stáva súčasťou deja. Novela má baladický charakter, postavy sú zahalené tajomstvom, o ich minulosti  a vlastnostiach nevieme nič.
Obsah
Príbeh rozpráva valach bez mena. Zamiluje sa do tichého dievčaťa- Malky. Malka pracuje u krčmára,ktorý pred pár dňami záhadne zmizol. Hoci Malku veľmi nepozná, chce si ju vziať za ženu. Na salaši sa zjaví čudný človek. Nikto okrem  baču ho nepozná. Nemá ani meno, iba prezývku Šajban. Malka valacha odmietne. Keď valach vidí Malku so Šajbanom, začne žiarliť. Myslí si, že Malka ho odmietla kvôli Šajbanovi. Udá ho žandárom  (Šajban zabil krčmára pre peniaze, chcel ujsť do Ameriky a neskôr tam priviesť aj Malku). Vyjde najavo, že Šajban je Malkin brat. Malka a valach sa ho snažia zachrániť pred žandármi, ale už je neskoro. Žandári strieľajú po Šajbanovi aj valachovi, ktorý sa ich ich snaží odlákať. Šajbanovi sa síce podarí utiecť, Malku však trafí jedna z guliek a zomiera.
Nevesta hôľ- dôležitú úlohu v ňom hrajú sny, vízie, fantastické prvky. Prírodu zobrazuje ako živú bytosť, vrchy sa rozprávajú, vedia sa premeniť na vlka, prihovárajú sa hrdinovi. Svet vrchov symbolizuje Zuna- tajomná poloreálna, polofantastická mýtická bytosť.
Obsah
Hlavná postava, rozprávač románu, sa vracia po desiatich rokoch strávených v meste do rodného kraja, aby tam prijal miesto hájnika. Jeho sprievodcom je kôň Eguš, s ktorým si veľmi dobre rozumie. Prichádza v radostnej nálade, všetko mu je dôverne známe, zdá sa mu, že nič sa nezmenilo. 
Hájnik/ jeho meno je Libor- sa spomína iba raz v celom diele/ si v spomienkach vybaví postavu dievčaťa z detstva, s ktorým sa kamarátil. Je to Zuna, dcéra slepého mlynára. Od dedinčanov sa dozvedá, že ju považujú za dievča ľahkých mravov. Krčmár Weinhold by si ju aj tak chcel zobrať za ženu, ale len pre majetok slepého mlynára.
Dej románu sa od tejto chvíle pohybuje v rovine reálnej i fantastickej. Skutočnosť sa prelína s preludmi, s nereálnym svetom s vidinami.
Zuna uniká aj mladému hájnikovi, ktorý po nej stále viac túži. O Zunu však má záujem aj uhliar Tavo, bývalý námorník. Jeho výzor je odpudzujúci, je neľudsky mocný, má niektoré takmer nadprirodzené schopnosti. Zunu stráži do detstva ako svoju budúcu nevestu, a preto verí v jej čistotu a nevinnosť.
 Hájnik sa trápi, je žiarlivý nechce stratiť Zunu.  Zuna mu už spôsobuje nielen psychické, ale aj fyzické utrpenie. V románe začínajú prevládať iracionálne, snové, mýtické prvky. Objavuje sa On, záhadný tulák, tvor, ktorý vyzerá ako človek, ale v skutočnosti nepatrí k ľudskému plemenu. Vzbudzuje všade hrôzu a tieseň. Je to najtajomnejšia postava románu.
Vo sne sa Zuna zverí hájnikovi, že je v zajatí ducha hôr, ktorý berie na seba niekedy podobu vlk, niekedy podobu záhadného tuláka.
 Zuna začne hájnika nenávidieť. Ten sa rozhodne že vystopuje a zabije tajomného vlka. Stretne sa s Tavom, ktorý ho odvedie na posledné stretnutie so Zunou.
 Zunu nedostal ani Tavo, ani hájnik, ale tajomný On. Je zranený a Zuna ho chce zachrániť, napokon ho však zabije- prehryzne mu hrdlo.
Hájnika, ktorý z lásky  k Zune zanedbal svoje povinnosti, a preto vyhoreli obecné humná, /v nich zahynul aj jeho kôň Eguš,/ prepustia  ho zo služby.
V závere románu Zuna zmizne- vychovali ju vrchy, hole a napokon si ju aj vzali, pretože i hole majú svoje nevesty.
  Dráma
Predstavitelia: Ivan Stodola, Július Barč- Ivan, Peter Zvon.
Ivan Stodola- nadviazal na realistickú tradíciu v sl. literatúre. Pomocou humoru a satiry poukázal na chyby v spoločnosti. Vytvoril celý rad figúrok z malomestského prostredia, pomocou ktorých zosmiešnil meštiacku nadutosť, hlúposť a zaostalosť. 
Diela: Jožko Púčik a jeho kariéra, Keď jubilant plače, Mravci a svrčkovia, Náš pán minister, Čaj u pána  senátora- satirické hry.
  Bačová žena- tragédia
Svätopluk- historická hra z čias Veľkej Moravy, Marína Havranová, Básnik a smrť- historická hra,  
Jožko Púčik a jeho kariéra- satira na falošne vnímaný humanizmus so znakmi tragikomédie a frašky. Postavy v hre charakterizuje autor aj menami: Púčik, Rohatý.                                                                                   
Obsah
Jožko Púčik je skromný, pracovitý, svedomitý a dobromyseľný úradníček. Má vážne životné zásady, správa sa podľa prikázania- miluj blížneho svojho ako seba samého. Jeho šéf Rohatý je bezohľadný, pokrytecký a egoistický. Vedie kanceláriu dobročinného spolku Humanitas. Je arogantný a úlisný. S ľuďmi, ktorí sú nad ním, hovorí ponížene, sa podriadenými bežočivo a panovačne. 
Jožko je zamestnaný v spolku  Humanitas zatiaľ iba na skúšobnú dobu. Keďže práve uplynul rok, teší sa, že pani predsedníčka ho určite zamestná natrvalo. Prácu by veľmi potreboval, predtým bol nezamestnaný a teraz zo svojho malého platu podporuje i sestru, jej dve deti a spláca aj dlžobu po nebohom švagrovi. Zverí sa Rohatému so svojimi ťažkosťami a prezradí mu i to, že sa mu páči kolegyňa, slečna Vierka. Poprosí Rohatého, aby sa zaňho u nej prihovoril. Rohatý si žiada od Púčika protislužbu. Povie mu, že vyhodil z domu ženu aj s deťmi, lebo svokor mu nežaplatil sľúbené veno. Podľa rozhodnutia súdu jej musí platiť výživné, a keďže nemal peniaze, vzal si z pokladnice tritisíc korún. Žiada Jožka, aby ten dlh vzal pred predsedníčkou na seba. 
Do kancelárie vstupuje predsedníčka. Odovzdá Jožkovi obálku  so štyridsaťtisíc korunami a prikáže mu, aby ich uložil do stola. Zároveň si pýta tritisíc korún z pokladnice. Rohatý jej vysvetľuje, že Jožko je v takej biede, že si požičal  pokladnice tritisíc korún. Predsedníčku to veľmi rozčúli a Jožko už stáca nádej na stále zamestnanie. Za Púčikom prichádza jeho sestra- je biedna, staromódne oblečená a uplakaná. Oznamuje mu, že nedostala trafiku, ktorú jej sľúbili, lebo Jožko ju podporuje, a teda nie je úplne bez pomoci. Kým vyprevadí sestru, odovzdá Jožko kľúčik od písacieho stola Rohatému. Ten si rýchlo vezme zo stola obálku a odchádza z kancelárie. Predsedníčka sa vráti a pýta si obálku od Púčika. Rohatý, ktorý sa medzitým tiež vrátil, mu podáva kľúče. Jožko otvára zásuvku, tá je však prázdna. Rohatý na príkaz predsedníčky telefonuje na políciu. Púčika zatknú a odvádzajú ho. Rozhorčená predsedníčka za ním kričí, že je hanbou a že ho vyhadzuje zo zamestnania. 
Jožka vo väznici vypočúva sudca, potom prichádza za ním advokát a napokon lekár. Nikto od neho nečaká pravdu, iba to, aby sa rýchlo priznal. Jožko je však pokojný, neobáva sa, je  presvedčený, že ho oslobodia, veď je nevinný  a on verí v spravodlivosti. Púčik svojim návštevníkom väčšinou odpovedá citátmi z Biblie, čím ich doháňa k šialenstvu. Navštívi ho aj predsedníčka spolku. Jožko ju nechce ani vidieť, je urazený, pretože ho nespravodlivo obvinila. Predsedníčka ho upovedomí, že prichádza za ním ako za prípadom,lebo povinnosťou ich spolku je starať sa aj o zlodejov a ich príbuzných. Spolok už aj poslal podporu jeho sestre. Do cely prichádza predsedníčka  Benevolencie, ďalšieho dobročinného spolku, pani Kačičková. Aj ona mu oznámi, že navštívila jeho sestru a dala jej, čo potrebovala pre seba a pre deti. Obe predsedníčky sa o Jožka pohádajú. Jožka navštívi i sestra, je usmiata, elegantne oblečená. Označuje ho za šľachetného hrdinu. Ďakuje Jožkovi, že sa za nich obetoval. Majú sa odvtedy oveľa lepšie, spolok Humanitas jej posiela stravu, Benevolencia šaty. Jožko vyčíta, že za to všetko musí on zaplatiť svojou cťou. Po jej odchode si to však celé rozmyslí a rozhodne sa vypovedať, proti sebe, aby pomohol sestre. 
 Sudca chce Jožka vypočuť v kancelárii spolku Humanitas. Ešte pred ich príchodom Rohatý potajomky vráti peniaze do predsedníčkinej kancelácie. Sudca vypočúva i ostatných zamestnancov. Tí vypovedajú v prospech Jožka a podozrenie sa začína obracať na Rohatého. Rohatý rýchlo pripomenie, že kanceláriu predsedníčky ešte neprezreli. Prichádza i Jožková sestra, ktorá má dostať trafiku od Humanitasu, ak Jožka odsúdia. Sudca vyzve Jožka, aby konečne povedal pravdu. Ten si začne vymýšľať nový životopis s rodičmi alkoholikmi, s bitkárskou mladosťou a s krádežami v obchodoch. Prizná sa , že peniaze ukradol on, a  tvrdí, že ich všetky prehýril. Pani predsedníčka omdlieva od hrôzy, akého človeka zamestnala. Sudca je spokojný a sľubuje Jožkovi menší trest. Práve vtedy sa však nájdu peniaze v kancelárii predsedníčky. Sudca vynadá Púčikovi, že celý čas klamal a vymýšľal si. Nikto nechápe,  ako sa peniaze dostali do predsedníčkinej kancelárie. Rohatý vymyslí verziu, podľa ktorej mala určite dve obálky a došlo asi k ich zámene. predsedníčka sa snaží udobriť si Jožka, ale on sa cíti dotknutý. Vtedy prichádza Kačičková a ponúka Jožkovi a Vierke zamestnanie v spolku Benevolencia. Keď mu Vierka láskavo vyčíta, prečo chcel zobrať vinu na seba, odpovie jej, že to bola jeho jediná príležitosť urobiť kariéru.
Bačová žena- obsah
 Eva je ženou baču Miša. Mišo je jej druhý manžel, prvý, bača Ondrej Muranica, odišiel pred rokmi do Ameriky. V bani, kde pracoval, došlo k výbuchu a Eva dostala oznámenie od spoločnosti, že jej manžel zomrel pri nešťastí. Eva má dvoch synov- Ondríka z prvého a Miška z druhého manželstva. Rodina žije na svätojurskom panstve v chudobe, skromne, ale v šťastí a porozumení. Ich pohodu narúša jedine nenávisť Evinej bývalej svokry, ktorá jej nevie odpustiť, že sa znovu vydala. Je presvedčená, že jej syn nezomrel, veď jeho mŕtvola sa nenašla. Bača Mišo sa vracia domov s chýrom, že svätojurské panstvo kúpil akýsi Amerikán. Po príchode nového pána v ňom Eva spozná svojho prvého manžela, o ktorom si myslela, že je mŕtvy.
Ondrej sa nasťahuje do kaštieľa a celý majetok dá prepísať na Evino meno. Zoberie si k sebe aj matku, dáva pohostiť celé služobníctvo. Zavolá si starého baču a spolu spomínajú na roky, ktoré strávili medzi horami. Ondrej mu rozpráva, ako v Amerike v tmavých baniach túžil za tými horami a lúkami. Dá si zavolať Miša, a aby sa ho zbavil, navrhuje mu zaplatí cestu do Ameriky, vybaví slušnú prácu a ešte pridá aj šek na pätnásťtisíc dolárov.On súhlasí, ale iba ak pôjde s Evou. Ondrej rieši situáciu kruto: vyháňa Miša z panstva a zbavuje ho miesta baču. Zdesená Eva sa vyberie za ním do kaštieľa a prosí ho o zmilovanie. Ondrej sa jej vyhráža, že jej zoberie syna. Žiada ju, aby sa k nemu vrátila. Eva sa mu snaží vysvetliť, že nemôže opustiť Miša, ktorý ju zachránil pred biedou a je dobrým otcom obidvom deťom. Ondrej porozpráva Eve, že pri výbuchu v bani stratil pamäť. Nemal pri sebe žiadne doklady, iba svoje našetrené peniaze. Pamäť sa mu vrátila až po rokoch, pri železničnom nešťastí. Prvou loďou sa vybral domov. Chcel Evu prekvapiť a zastavil sa na pozemkovom úrade, aby jej za našetrené peniaze kúpil aspoň kúsok role. Na úrade sa dozvedel, že za toľké peniaze môže kúpiť celé svätojurské panstvo, ktoré je práve na predaj. Tak sa stal majiteľom kaštieľa a celého panstva i so služobníctvom. 
Eva je zmätená a nešťastná, nevie, čo má robiť. Majetok a bohatstvo nechce, jej najväčším pokladom sú synovia. Miša však zožiera žiarlivosť, ak keď ho Eva prosí, aby spoločne odišli do Ameriky, vyhlási, že on sa už rozhodol- odíde a zoberie aj syna Miška a ona nech si zostane na svojom panstve. Eva si zúfa. V tom prichádza aj Ondrej a oznamuje Eve, že syn Ondrík je u neho a nemieni ho už Eve vrátiť. Medzi chlapmi sa strhne bitka. Eva, ktorú sa žiarliví muži chystali pripraviť o oboch synov, spácha samovraždu- prekole sa nožom. Jej posledné slová sú: Teraz ma už obidvaja máte.
Július Barč- Ivan- jeho prvá hra 3000 ľudí sa odohráva v americkom prostredí a rozpráva o konflikte zamestnancov  a robotníkov s majiteľom závodu. Komédia Mastný hrniec má charakter frašky, zakladá sa na zámene osôb a na omyle. Zobrazil pomery prvých rokoch klérofašistickej Slovenskej republiky. Jeho najznámejšia hra je Matka. Je to dráma s tragickým zakončením. Bádať tu silný vplyv expresionizmu.
Matka - obsah 
Hlavná hrdinka hry, Anna Pavlíčka, je vdova. Anna má zvláštnu schopnosť, ktorá ju napĺňa strachom- dokáže predvídať budúcnosť. 
Má dvoch synov- Jana a Paľa. Jano pracuje v bani a Paľo je už štvrtý rok v Amerike. Jano a Paľo sa nikdy nemali radi, Jano sa správal k bratovi nepriateľsky, žiarlil na neho, zdalo sa mu, že matka má rada len Paľa. Matka viedla Paľa od malička k tomu, aby bratovi radšej ustúpil. Preto po otcovej smrti súhlasil aj s tým
 že Jano zostane doma a on odíde do Ameriky.
Matka má zase vidinu- vidí Paľa, ako sa chudobný a biedny vracia z Ameriky domov a prináša bratovi do daru nôž. Keď porozpráva Janovi svoju vidinu , ten ju nazlostený žiada, aby o tom radšej nikomu nehovorila, lebo už i tak sa mu smejú, že má bláznivú matku. Po jeho odchode sa matka od susedky dozvie, že Jano dvorí Katke, dievčaťu, s ktorým chodil Paľo pred tým, než odišiel do Ameriky.
Matkina vidina sa splní- Paľo sa vráti domov. Jano ho privíta s hnevom a s posmechom, vyčíta mu, že v Amerike nič nezarobil a vrátil sa domov ako chudobný bedár. Matka s hrôzou sleduje, ako Paľo vybaľuje darčeky- jej doniesol modlitebnú knižku a bratovi nôž. Matke sa pred očami mihne znovu vidina, ktorá jej napovedala, že dôjde k tragédii. Vytrhne Paľovi nôž z ruky a ukryje ho. Smutne mu hovorí, že sa nemal vracať domov.
 Prejde takmer rok, vzťah medzi bratmi je stále horší. Jano sa vyhráža bratovi, že ho zabije. Teraz naňho žiarli už aj kvôli Katke cíti, že ona má ešte stále rada Paľa.
 V ďalšom videní sa matke zjaví obraz, v ktorom vidí, ako Jano s nožom v ruke vrhá na Paľa  a zabíja ho. Aby predišla tragédii, tvári sa pred Janom že sa hnevá na Paľa a vyháňa ho z domu. Práve vtedy prichádza Katka, ktorá sa rozišla  s Janom, a navrhuje Paľovi aby sa presťahoval k nim. Paľo odchádza s bolesťou v srdci.
 Jano sa chystá na zábavu, je nepriateľský k matke, ona mu vyčíta jeho správanie a zlú povahu. Nájde nôž, ktorý matka ukryla, a vezme ho so sebou.
 Paľo s Katkou prichádzajú navštíviť matku. Paľo už pochopil, že matka ho vyhnala z domu iba preto, aby mu zachránila život. Prišli, aby oznámili matke, že sa budú brať a že po svadbe odídu niekde do sveta, kde ich Paľo nenájde. Matka im hovorí, že nemusia odísť, lebo ona už našla iný spôsob riešenia. Pošle Katku domov pod zámienkou, že sa ešte chce porozprávať so synom. Naschváľ zdržuje Paľa, vie, že Jano príde domov, keď sa dozvie, že Paľo je u nich. A Jano skutočne prichádza, je plný hnevu a trpkosti. Správa sa k bratovi nepriateľsky, vysmieva sa mu, dáva mu najavo, že mu závidí Katku i majetok bohatého otca. Vytiahne nôž a chce sa vrhnúť na Paľa. Presne tento obraz videla matka vo vidine. Zhasne lampu, skočí pred Paľa a Jano nechtiac stane vrahom vlastnej matky.

                           Svetová literatúra po roku 1945

Druhá svetová vojna hlboko zasiahla do myslenia ľudí na celom svete. Otrasné zážitky z ničenia krajín, bojov a vyvražďovania celých národov narušili a naštrbili dôveru  v ľudský rozum a vieru v Boha. Autori sa chcú stať svedomím národa, chcú zapôsobiť na city čitateľa. Západná lit. nadväzuje na predvojnové umelecké smery a experimentuje s novými. Vo východnom bloku vládne jednotný smer- socialistický realizmus.
 Americká literatúra: 
John Steinbeck- zdrojom jeho inšpirácie bola príroda a život prostých ľudí z Kalifornie.
Diela: O myšiach a ľuďoch, Ovocie hnevu, Na východ  od raja, Zhoďte bomby, Túlavý autobus.
O myšiach a ľuďoch- román o bezdomovcoch , ktorí putujú za prácou a hľadajú miesto, ktoré by mohli  nazvať domovom. Je realistickým obrazom života najbiednejších ľudí v bohatej Kalifornii.  V knihe prevláda pocit osamelosti a smútku zo života.
Ovocie hnevu- je o osudoch troch generácií rodiny Joadovcov, ktorá počas hospodárskej krízy prišla o farmu v Oklahome.  Je tu množstvo biblických motívov./ symbol ovocia hnevu, egyptské rany, cesta o zasľúbenej krajiny, symboly nádeje a viery./ Optimistické vyznenie dielu dáva viera v človeka, jeho zápas s osudom a sila ľudskej súdržnosti.
Obsah
Dej románu sa odohráva v čase hospodárskej krízy. Dôsledky veľkovýroby, zaberania pôdy bankami a dlhodobého sucha vyháňajú drobných farmárov z Oklahomy, odkiaľ sa vydávajú za obživou do Kalifornie. Medzi postihnutými je aj rodina Joadovcov. Sústredia sa okolo otca Toma a matky Joadovej s  dospelými synmi Alom a Tomom a dcérou Rose. Načas sa zastavia v utečeneckom tábore. Tam však prácu nenájdu a navyše od nich odchádza Connie- manžel tehotnej Rose.Polícia zatkne kazateľa Jima Casyho, Tomovho priateľa, ktorý rodinu celý čas sprevádzal. V ďalšom tábore Tom v hádke zabije jedného zo šerifov a musí utiecť. Zvyšok rodiny pokračuje v ceste. Pri povodni, ktorú zázrakom prežijú, Rose porodí mŕtve dieťa. V závere románu nájdu v opustenej stodole muža umierajúceho od hladu, ktorého Rose nasýti materským mlieko. 
 Jerome David Salinger
Diela: Deväť poviedok, Franny a Zooey- zbierka poviedok
Kto chytá v žite- psychologický román
Kto chytá v žite- Chlapčenská nevyrovnanosť vedie hlavného hrdinu k protichodným rozhodnutiam, raz chce odísť, inokedy uvažuje o dobrovoľnej smrti. Holdenovi sa hnusí svet dospelých, ktorých považuje za pokrytcov a klamárov. Citovo je  pripútaný k deťom, ktoré chce zachrániť pred nástrahami a zlobou. Holden chce byť tým, kto chytá v žite, záchrancom, ktorý nedovolí deťom hrajúcim sa na žitnom poli spadnúť do priepasti. Svojho sna sa nakoniec vzdáva a krízu prekoná pomocou čierneho humoru.
Obsah
 Hrdina a rozprávač zároveň 17- ročný Holden Caulfield s ročným odstupom rozpráva príbeh svojej trojdňovej cesty zo školy domov do New Yorku. Rekonštruuje svoju cestu, ktorá je symbolom dospievania. Spomína na zážitky: stretnutie s prostitútkou a jej pasákom, raňajky s mníškami, chvíle strávené s priateľkou v divadle a na klzisku. Domov ho ženie predovšetkým túžba vidieť svoju sestru Phoebe. Z domu odchádza k svojmu bývalému učiteľovi. Urazený jeho správaním chce ráno ujsť z mesta. Holden poprosí sestru o pôžičku a tá sa rozhodne odísť s ním. Svoje rozhodnutie však napokon zmení a posledné popoludnie strávia v zoo na kolotoči.
Joseph Heller- diela: Hlava XXII, Niečo sa stalo, Gold nad zlato, Boh vie
Hlava XXII je satirický román, dej s odohráva na ostrove Pianosa v Stredozemnom mori. Ironizuje vojnovú mašinériu, ktorá potláča ľudskú prirodzenosť. Je plný situačnej komiky, irónie, satiry a čierneho humoru. Ústrednou postavou je poručík Yossarian, ktorý sa vúri proti nezmyselnostiam vojenskej byrokracie. Jej stelesnením je hlava XXII. Je to súbor absurdných nariadení a predpisov, ktorý proti sebe stavia vojaka a armádu ako inštitúciu. Yossarin vidí, ako bezduché nariadenia nadriadených/ stále sa zvyšujúci počet náletov/ vedú k zbytočným stratám na životoch. Postupne zomierajú všetci členovia jeho letky, preto sa rozhodne dezertovať. V úteku vidí jedinú možnosť zachrániť si život.Ale útek je aj symbolom nádeje na normálny život.
Beat generation- Beatinici
 Nová umelecká vlna, ktorá vznikla v USA v San Francisku. Básnikov spájalo vedomie osobnej spolupatričnosti, snaha o intenzívnejší vnútorný život a neobmedzenú slobodu. Hlásali neviazanosť všetkých zmyslov. Zachytávajú pocity ukrivdenosti z vojny, ospevujú všedné veci, telo a dušu človeka. Využívajú voľný verš, neobvyklé metafory, naturalistické scény. Verše píšu v spolupráci s džezovými hudobníkmi, tomu sa prispôsobuje aj rytmus básní.
 Jack Kerrouac- diela: Na ceste, Osamelý pútnik, Anjeli skazy, Doktor Sax.
 Na ceste: autobiografický román označovaný za bibliu beatnickej generácie. Reportážny záznam tuláckych zážitkov, dojmov, názorov, a myšlienok, ktoré hlavný hrdina Sal Paradise zhromaždil počas cesty z východu USA na západ autostopom, autom,a autobusom. Na šialených cestách hrdinov vedie myšlienka čo najviac si užiť. Vytrženie cestách dosahujú pomocou drog, sexu a džezu. Vytvára mýtus tzv. hippies- kvetinových detí, ktorý je charakteristický pre povojnovú Ameriku.
Americká dráma
Lawrence Ferlinghetti
Diela: Električka zvaná túžba, Sklený zverinec, Zápas anjelov, Mačka na horúcej plechovej streche, Zostupujúci Orfeus- divadelné hry.
Električka zvaná túžba- je ovplyvnená existencializmom. Autor otvára tematiku násilia, sexu a tragiky. Názov Túžba je symbolický. Hlavná hrdinka Blanche túži po láske. Názov druhej električky je Cintorín- ohlasuje tragický osud Blanche. 
Obsah
Blanche uteká zo schátraného sídla k sestre do New Orleansu. Rozpadlo sa jej manželstvo a u sestry hľadá východisko z práve prežitej traumy. Tam ju však ničí jej primitívny švagor Stanley, ktorý jej surovo berie sny ilúzie a napokon ju znásilní. Keďže ani vlastná sestra Blanche neverí, že ju jej muž znásilnil, Blanche končí v ústave pre chorobomyseľných. Opäť tak víťazí pokrytectvo, hrubá sila a prázdny život.
Mačka na horúcej plechovej streche- hlavnou postavou je Meggie, manželka syna bohatého farmára.Všetci ju podceňujú, lebo je z vidieka. Ona musí čeliť urážkam a ako mačka na horúcej streche musí medzi nimi tancovať. Je cieľavedomá, vie presadiť svoju vôľu, neskôr si získa sympatie,rešpekt a lásku manžela i ťažko chorého svokra, o ktorého sa stará.
Arthur Miller- jeho manželkou bol Marilyn Monroeo. Ich spoločný život odrážajú hry: Po páde, Mustangy.
Smrť obchodného cestujúceho- hlavnou postavou je Willy Loman, Američan,  obchodný cestujúci, ktorý celý život vyznával iba materiálne hodnoty a keď zostarol, nedosahuje výkon, nie je schopný presadiť sa v práci. Keď ho prepustia z práce, uvedomuje si svoj život. Pretvárka, sebaklam, odcudzenie žene, deťom. Uzatvorí vysokú poistku, spácha samovraždu- predstiera dopravnú nehodu. Tak chce finančne zabezpečiť rodinu. Syn Biff odmieta peniaze i otcovu predstavu o živote,jeho brat Happy pokračuje v otcových šľapajách.
Antonio de Saint- Exupéry- jeho literárne dielo je naplnená hlbokým humanizmom. Tvoria ho diela s leteckou tematikou.
Diela: Malý princ- rozprávka, Južná pošta, Nočný let, Zem ľudí, Vojnový pilot- romány, Citadela- kniha esejí.
Malý princ- rozprávka pre dospelých určená i deťom, zdôrazňuje úlohu citu, priateľstva a lásky, ktoré zbavia človeka osamelosti a dajú zmysel ľudskej existencii. 
Obsah
Keď autor mal 6 rokov kreslil otvorené a zatvorené veľhady, no dospelí jeho obrázky nechápali a tak sa maliarskej kariéry vzdal.  Stal sa letcom. Lietal po celom svete. Stále dúfal, že  ľudia pochopia jeho kresby. Ale ľudia sa radšej rozprávali o bridži, golfe, o politike a o kravatách. Havaroval na saharskej púšti. Bol opustenejši ako stroskotanec na plti uprostred oceánu. Ráno ho na púšti zobudil tenučký hlások: " Prosím ťa nakresli mi ovečku". Autor sa tak zoznámil s malým princom. Dozvedel sa, že Malý princ pochádza z planéty,kde je všetko veľmi maličké. Bol očarujúci, smial sa, chcel ovečku. Keď niekto chce ovečku, je to dôkaz, že existuje. Malý princ prišiel z asteroidu B612 a potreboval priateľa. Na tretí deň sa autor oboznámil s drámou baobabov. Sú to velikánske stromy, ktoré sú nebezpečné pre planétu B 612. Preto Malý princ starostlivo upratoval svoju planétu. Keď bol Malý princ smutný, mohol sa na svojej planéte pozerať na západ slnka koľko chcel, stačilo mu potiahnuť stoličku o pár krokov. Vďaka ovečke odhalil autor ďalšie tajomstvo Malého princa. Trápil ho boj kvetín a ovečiek. Exupéry vzal princa do náručia a utešoval ho, no svet sĺz je taký záhadný... Na planéte B612 rástla kvetina, ktorá mala zložitú povahu. Bola príliš namyslená. Malý princ sa s ňou nevedel skamarátiť. Jej slová bral veľmi vážne a tak sa rozhodol z planéty odísť. Na prvom asteroide žil kráľ, ktorý stále chcel niekomu vládnuť, z princa si hneď spravil poddaného. Zdal sa mu čudný a tak z prvej planéty odišiel. Na druhej planéte žil Márnivec, ktorý chcel, aby ho všetci obdivovali. Aj ten sa zdal princovi čudný, tak šiel na tretiu planétu. Býval tam pijan, ktorý sa hanbil za to, že pije. Ani jeho Malý princ nechápal. Štvrtá planéta patrila biznizmenovi. Princ ho zahŕňal množstvom otázok. Nikdy sa nevzdal otázky, ktorú už raz položil. Dozvedel sa, že biznizmen stále počíta hviezdy, ktoré sú jeho majetok. Piata planéta bola taká malá, že sa tam zmestil len lampár, ktorý každú minútu zažínal a zhasínal lampu. S ním jediným zo všetkých, čo stretol, by sa vedel Malý princ spriateliť. Šiesta planéta bola desať ráz väčšia, žil tam zemepisec, ktorý získaval poznatky od cestovateľov a písal o tom knihy. Princ mu rozprával o svojej maličkej planéte. Pritom si spomenul na svoju kvetinu. Nechal ju doma samú, chýbala mu. Zemepisec mu povedal nech sa ide pozrieť na Zem. Princ zistil, že na Zemi je omnoho viac   kráľov, márnivcov, biznismenov a pijanov ako na ostatných planétach, ktoré prešiel. Ako prvého stretol na Zemi hada, ktorý mu povedal, že keď sa niekoho dotkne, vráti ho Zemi, z ktorej vyšiel, no princ je čistý a prichádza z hviezd. Pomôže mu, keď sa mu bude cnieť za jeho planétou. Malý princ nestretol na púšti žiadneho človeka. Spýtal sa kvetiny, kde sú ľudia. Odpovedala mu, že ľudia nemajú korene, vietor ich odnáša. Vystúpil na vysoký vrchol, myslel si, že uvidí celú Zem, no videl len vrcholky skál, a ozvena opakovala jeho slová. Bolo to pre neho čudné. Po dlhom hľadaní našiel Malý princ cesty, ktoré viedli k ľuďom. Vstúpil do záhrady plnej ruží, ktoré boli rovnaké ako jeho kvetina na jeho planéte. Plakal, pretože si myslel, že jeho ruža je jediná svojho druhu. Po chvíli stretol líšku, chcel aby si ju princ skrotil, aby vytvorili puto a budú priatelia. Líška bola smutná, keď princ odchádzal . Princ išiel opäť do záhrady za ružami, uvedomil si, že jeho ruža nie je taká istá, pretože si ju skrotil a je za ňu zodpovedný. Na stanici stretol výhybkára. Malý princ sa čudoval, kam stále dospelí cestujú a deti tie zase stále niečo hľadajú. Ďalší človek, ktorého princ stretol bol obchodník. Predával pilulky proti smädu. Aj princ pocítil smäd. Spolu Exupérym našli studňu. Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu. Vodu čo našli, nebola obyčajná. Zrodila sa z chôdze pod hviezdami, zo spevu hriadeľa, z námahy princových rúk. Princ chcel, aby mu Exupéry nakreslil sľúbený náhubok pre ovečku. Na ďalší deň sedel Malý princ na kamennom múre a rozprával sa s hadom o návrate na svoju planétu B612. Tak sa princ vrátil na to isté miesto na Zemi, kde pred rokom spadol. Nechal sa uštipnúť hadom, aby sa vrátil späť na svoju hviezdu, na svoju planétu. Malý princ povedal Exupérymu, že keď bude v noci hľadieť na nebo a hviezdy sa budú smiať- to je dôkaz, že Malý princ je doma a smeje sa na svojej hviezde. Stalo sa to pred šiestimi rokmi a autor stále na princa myslí. Myslí na to, či dal ovečke náhubok, či ovečka nezožrala ružu. Pýta sa sám seba čo sa asi na jeho planéte stalo. No jedno vie, Malý princ mu venoval smiacu oblohu plnú hviezd, ktorú počuť ako päťstomiliónov zvončekov... Exupéry sa zahľadel na nebo a spýtal sa: " Zožrala ovečku ružu, áno alebo nie? A všetko sa tým mení.
 A nijaký dospelý nikdy nepochopí, že je to také dôležité!

 Existencializmus- nový umelecký smer, vzniká vo Francúzsku po 2. svetovej vojne. Analyzuje človeka v jeho spoločenskom zaradení. Vyjadruje sa k základným otázkam bytia. Zdôrazňuje osobnú slobodu jednotlivca. Tvrdí, že život človeka závisí len do jeho slobodnej voľby, ktorú dosahuje tým, že sa nepodriaďuje spoločenským konvenciam. Jednotlivec prekonáva základný pocit nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje. 
Predstavitelia: Jean Paul Sartre, Albert Camus.
Jean Paul Sartre- prozaik, dramatik, esejista, filozof. 
Diela: Bytie a ničota, Hnus, Múr
Múr- Obsah
Dej sa začína vo veľkej bielej sále. Po jednom volajú obžalovaných Juana Mirbala, Toma Steinbocka, Pabla Ibbietu. Pýtajú sa ich stručne iba na ich mená. Má to byť výsluch, ale nezdá sam že by sa dajaký konal. Sem- tam sa spýtajú na miest pobytu v tej danej hodine, no odpovede nepočúvajú. Ku koncu sú si už všetci istý. To bol ich súd. Rozsudok im prinesú do väzenia. Smrť zastrelením. Všetci už aj tak na kosť premrznutí sa začnú ešte väčšmi triasť. Najhoršie to je s malým Juanom, ktorý je ešte dieťa. Nastáva noc. Privedú k nim belgického lekára. V tejto noci nastávajú rôzne dialógy okolo smrti, no sú to najmä ich myšlienky, ktoré zdôrazňuje autor. Lekár k nim pristupuje chladno a nevedomo. Považuje ich iba za objekty štúdia, živý mŕtvy, ktorý prežívajú svoju agóniu. Malý Juan prosí o život, stane sa, že sa aj rozčúli sám zo seba a celú noc plače, pokúsi sa i pohryznúť lekára, ktorý ho chcel utešiť. Tom na tom nie je o nič lepšie, ale znáša to o voľačo lepšie ako bledé dieťa s výrazom smrti. Snaží sa stále rozprávať a tára všelijaké príhody, len aby nemusel myslieť na ráno. Stane sa, že od strachu pomočí. Hlavná postava, rozprávač, je na tom ináč. Pablo je už celý uzmierený so svojim bytím a chce sa už zbaviť svojho tela, ktoré už iba zapácha, potí sa a je na tiaž. Jeho spoluväzni sú mu neni sympatickí, a nemyslí si, že to ich spoločná smrť zmení. Najviac sa rozčuľuje nad Juanom. Tu má lekár nápad. Navrhne, aby každý napísal svojej rodine. Jeho nápad stroskotá. Juan nie je schopný niečoho, Tom nemá komu a Pablo, hoci má manželku Conchu, v tomto rozpoložení odmietne. Už je svitanie. Počujú ako na zadnom dvore začínajú s popravami. Prichádza poručík so štyrmi falangastami. Zoberú Toma a Juana, Pablo chce ísť tiež, ale musí čakať. Pabla pošlú hore do dobre vykúrenej a zadymenej miestnosti na posledný výsluch. Podrobujú ho psychickému nátlaku a snažia sa z neho vymaniť,kde sa nachádza Roman Gris. Dajú mu ešte štvrť hodinu. Pablo sa nad tým všetkým, najmä fintám akým sa ho snažia obmäkčiť, iba smeje, div že nepraskne. Predvolajú ho znova. Dobre vie,že Gris sa nachádza u jeho bratrancov, a tak povie, že sa skrýva na cintoríne. Ihneď vyšlú vojakov. Poblo musí teda zase čakať na svoju popravu. Po chvíli k nemu dôjde poručík a pošle ho do jedálne nech sa naje. Na Pablovú otázku, prečo ho nepopravia mykne iba plecami. Na druhý deň, keď priviezli ďalších väzňov, medzi inými aj jeho známych sa dozvedá, že Gris je mŕtvy.

Albert Camus- diela: Mor, Cudzinec, Mýtus o Sizyfovi. 
 Mor- obsah
Odohráva sa v Alžírskom mestečku Oran. Dr. Rieux raz keď vychádza zo svojej ordinácie, nájde pred dverami mŕtveho potkana. Nevenuje tomu pozornosť, odkopne ho a myslí si, že si z neho niekto robí srandu. Keď však začalo potkanov pribúdať a za týždeň ich bolo viac ako 800, ľudia začali mať strach a chceli sa odsťahovať. Ľuďom sa uľavilo, pretože potkany zmizli a mysleli si, že už je všetko poriadku. Zrazu však začali ľudia ochorievať a ochorel aj doktorov vrátnik, ktorý denne odpratával potkany z cesty. Vrátnik cestou do nemocnice zomrel v sanitke.  Dr. Rieux nevedel čo mu bolo. Na začiatku sa vyskytlo tak pár smrteľných horúčok. Keď však počet mŕtvych rýchlo narastal, konečne boli nariadené pravidlá a všetci chorí boli izolovaní na jednom mieste, aby sa nákaza nešírila . Mesto sa uzavrelo a bola zakázaná akákoľvek komunikácia s okolitým svetom. Dr.Rieux sa dostával do nepríjemných situácií s príbuznými chorých, pretože všetkých vyšetroval on a  ak sa u neho prejavili príznaky choroby, odviezli ho do nemocnice, čo znamenalo, že príbuzní ho uvidia už len mŕtveho. Dôležitá udalosť tohto obdobia bol týždeň spoločných modlitieb, na ktorých sa zúčastnili či už veriaci alebo neveriaci. Pri prvej kázni im páter Paneloux pripomenul všetky, biblické skazy, ktoré prirovnal k ich moru. Povedal, že  zato si môžu ľudia sami, za ich chyby a hriechy. Z mesta sa snaží dostať novinár Raymond Rambert, ktorý chcel napísať o tejto morovej epidémií článok. Nepodarilo sa mu dostať z mesta, tak ako aj veľa iným ľuďom, ktorí chceli odísť. Vďaka prisťahovalcovi Tarrouvovi sa začali vytvárať zdravotnícke oddiely dobrovoľníkov.Títo dobrovoľníci pomáhali ľuďom lepšie znášať mor, aj keď tým riskovali vlastné životy. Neskôr sa pridal aj kňaz  Paneloux a Rambert. Keď už nebolo kam pochovávať obete moru, začali sa vyvárať masové hroby a neskôr začali ľudí aj spaľovať. Keď ochorel aj syn sudcu Othona, prichádza Castel s hotovým sérom, ktoré by mohlo skoncovať s morom. Sudcovho syna nezachránili no počet mŕtvych už nenarastal. Castel neskôr zomrel na následky moru. Novinár Rambert mal na dosah útek, o ktorý sa celú epidémiu snažil, no vzdal to a pokračoval v práci dobrovoľníka.  Páter Paneloux tiež ochorel a zomrel, ale už nie na mor. Choroba začal ustupovať vďaka séru. Cotardovi, ktorý sa chcel obesiť, pretože nevidel iné východisko zo svojej situácie, zachránil mu život Joseph Grand. Odvtedy pomáhal ako dobrovoľník v nemocnici. Keď sa brány mesta mali znovu otvoriť ochorel Tarrou. Dr. Rieux sa oňho staral sám s matkou. Tarrou však po tvrdom boji zomiera. Aj vďaka týmto všetkým udalostiam Dr. Rieux pokojne prijal správu o smrti svojej ženy,ktorá ešte pred vypuknutím nákazy odcestovala na liečenie do hôr. Brány mesta sa konečne otvorili, všetci sa tešili, ozývali sa radostné výkriky. Všetci okrem Dr. Rieuxa, ktorý to mal všetko pred očami, pretože on vedel o všetkých udalostiach a aj to, že mor sa môže kedykoľvek vrátiť a znovu pošle svojich potkanov do nejakého iného šťastného mesta.
 Antiromán- vychádzali z myšlienky, že v jednom diele nemožno obsiahnuť skutočnosť v celej šírke. Inšpirovali sa pozivitizmom. Nepochybovali o existencii objektívneho sveta, ale nevysvetľovali ho. Písali racionálne, bez fantázie. Odmietli klasickú prózu. Za dôležitý považovali dialóg, lebo vyjadruje psychiku hovoriaceho. Odmietli vnútorný dialóg.
Alain Robbe- Grillet
Diela: Žiarlivosť, Gumy, V labyrinte, Dom stretnutia
 Antidráma- vychádza z filozofie nihilizmu a existencializmu. Chýba v nej súvislý dej, často zápletka, motivácia konania postáv, medziľudská komunikácia a rozuzlenie v závere hry. Hrdina je zvyčajne osamelý človek neschopný komunikovať s inými postavami. Jazyk neslúži na dorozumievanie, lebo monológy sú nelogické, reč v dialógoch nenadväzuje na jednotlivé repliky.
Predstavitelia: Samuel Beckett, Eugene Lonesco, 
Samuel Beckett- Čakanie na Godota, Koniec hry, Posledná páska, Katastrofa- absurdné hry. 
Čakanie na Godota- absurdná dráma o čakaní, ktoré neprináša výsledok. Hra sa odohráva v neurčitom čase a priestore. Postavy sa pohybujú v začarovanom kruhu. Hra nemá dejovú líniu,  divák sa nedozvie, kto je Godot, na ktorého sa čaká. Je to možno Boh, alebo alegória smrti, beznádejného čakania, nádeje. Keď sa Becketta pýtali kto je záhadný Godot, odpovedal, že ani on sám nevie.
Obsah
 Dvaja  hlavní hrdinovia Vladimír a Estragon sa stretávajú na vidieckej ceste s jedným stromom a čakajú na Godota, ktorý má zmeniť ich osud. Ich neustále sa opakujúci rozhovor o Godotovom príchode preruší iná dvojica- pán Pozzo s bičom a jeho sluha Lucky, ktorý je priviazaný ako pes na reťazi a vlečie  kufor,stoličku a kôš s jedlom. Nadväzujú spolu absurdný rozhovor, ktorý preruší príchod chlapca, čo oznamuje, že Godot dnes nepríde, ale zajtra určite áno. Na druhý deň sa v podstate opakuje scéna z prvého dejstva s tým rozdielom že Pozzo prichádza ako slepý a je teda závislý do Luckyho a oboch tulákov. V závere hry prichádza chlapec a znova oznamuje, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra sa dostaví určite.Vladimír s Estragonom sa chcú obesiť, ale povraz vytiahnutý z nohavíc sa roztrhne. Uvažujú o odchode, ale zostávajú stáť.
Epické divadlo
Dáva prednosť príbehu, ktorý prerušuje komentáre a výklady,využíva songy, neobvyklé inscenačné techniky ako film, titulky, prestavovanie scény pred očami divákov. Snaží sa pôsobiť na city diváka, aby premýšľal nad príčinami konania postáv.
Bertold Brecht- zakladateľ epického divadla.
Diela: Matka Guráž, Žobrácka opera, Život Galileiho, Kaukazsky kriedový kruh
Talianská literatúra- umelci venovali pozornosť povojnovej skutočnosti.
Neorealizmus- vznikol v Taliansku, nadviazal na realizmus. Analyzoval sociálne pomery povojnového Talianska. Hrdinovia sú jednoduchí ľudia z vidieka alebo z chudobných mestských štvrtí. Využíva ľudový jazyk, jasné a nekomplikované vyjadrovanie. Preslávila ho hlavne kinematografia.
Predstavitelia:  Vasco Prarolini, Pier Paolo Pasolini, Alberto Moravia. 
Alberto Moravia- pre nekompromisné názory sa dostal do sporu s cirkvou. 
Diela: Rímske poviedky, Nové rímske poviedky- poviedky
Vrchárka, Ľahostajní, Opovrhnutie, Rimanka, Cesta do Ríma- romány.
Vrchárka: Nie je priamo o vojne, ale o utrpení a násilí, ktoré vojna so sebou prináša. Hlavná hrdinka a jej trinásťročná dcéra Rosetta utekajú  z bombardovaného Ríma do horského kraja na pobreží. Moravia vykresľuje všetky premeny, ktorými Cesira prešla v dôsledku vojny. Násilie páchané na oboch ženách je násilím páchaným na celom národe. 
Obsah
 Cesira je temperamentná vdova, ktorá nemá príliš šťastie v láske. Je upätá na svoju dcéru Rosettu, ktorú chce uchrániť pred hrôzami vojny. Keď začnú bombardovať Rím, rozhodne sa ujsť aj s dcérou do hôr. Útek jej však neprináša očakávaný pokoj a istotu, ale len trápenie. Príde o všetky úspory, jej najbližší priatelia zomrú v boji  proti Nemcom. Cesira sa ťažko vyrovnáva aj s prvými ľúbostnými zmätkami dospievajúcej dcéry. Najväčšou ranou je však brutálne znásilnenie oboch žien marockými vojakmi z radov postupujúcej americkej armády. Cesira však naďalej zápasí o to, čo je pre ňu najvyššou hodnotou- o lásku a porozumenie. Napokon sa s dcérou vracajú do Ríma a snažia sa začať nový život.
Anglická literatúra- mladí anglickí spisovatelia si po 2. svetovej vojne uvedomovali bezvýchodiskovosť literatúry.Prejavoval s u nich hnev a nihilistická kritika všetkého, z čoho mali strach. Kritici pomenovali túto skupinu rozhnevaní mladí muži podľa názvu drámy J. Osborna Obzri sa v hneve. Spisovatelia upustili od skúmania podvedomia a od experimentovania a realisticky predstavili mladé pokolenie, ktoré všetkým pohŕda a v nič neverí. 
Predstavitelia. John Osborne, John Wain, John Braine, George Orwell. 
Ruská literatúra
 Druhá svetová vojna bola pre sovietske národy veľmi tragická, preto sa k nej vracali ešte dlhý čas. V ZSSR bol povolený len jeden umelecký smer- socialistický realizmus, preto mnohé diela vyznievajú schematicky. Autori, ktorí  sa neprispôsobili dobe, nesmeli publikovať alebo emigrovali. 
Boris Leonovič Pasternak: Sovietska kritika vyčítala Pasternakovmu románu Doktor Živago protisovietske tendencie 
v ZSSR mu ho odmietli vydať. 
Doktor Živago- je autorovou výpoveďou o hlavných udalostiach, ktoré sa odohrali v Rusku, spochybnil ruské revolúcie a ich dosah na ruskú spoločnosť.
Jednotlivé kapitoly spájajú osudy hlavnej postavy Jurija Živaga a významné udalosti, epické časti sú doplnené lyrickými opismi prírody, úvahami o zmysle života a umenia.Osobitnú úlohu tu zohráva osud, ktorý náhodne vstupuje do života postáv. 
Obsah
Hlavný príbeh sa začína v roku 1903, keď zomiera matka Juriho Živaga. Jura mal 10 rokov. Jeho otec spáchal samovraždu pre zlostný vplyv právnika Komarovskeho. Jura žije so strýkom, neskôr je vychovávaný v Gromenkovej rodine. 
 Po čase sa zamiluje do Toni a neskôr majú spolu dieťa. Živago nachádza volanie k poézii, ale rozhodne sa stať doktorom a odchádza slúžiť na vojnu. Tom sa stretá s Larou. Lara  ešte v mladosti bola zvedená Komarovským, v hneve naňho vystrelila a zmizla. Potom sa vydala za svoju lásku z mladosti Pavla Pavloviča Pašu, ktorý ju priviedol do armády. Pašova skupina bola odvezená  za nepriateľskou líniou a Lara sa stala zdravotnou sestrou, aby ho našla. Neskôr ho pokladali za mŕtveho, ale on bol zajatcom Nemcov. Lara a Jura sa stali blízkymi, ale nevyjadrovali to navonok. Cez celý príbeh sú Jura a Lara niekoľkokrát rozdelení. Keď sa vojna skončila, Jura sa vracia domov, do Moskvy, do svojho starého zamestnania v nemocnici. Jeho spolupracovníci už s ním nenachádzajú spoločnú reč. Ovplyvnení bolševizmom, nemajú radi jeho používanie intuície namiesto logiky. Rodina sa rozhodne odísť na Ural. Začala sa Marxistická rebélia a Jura s rodinou musí bojovať o priestor v nákladnom vlaku. Dlhá jazda vlakom ponúka čas na premýšľanie. Jura je hlboko spútaný s fyzickým prostredím. Vidí utrpenie roľníkov a väzňov spôsobení Ruskou revolúciou. On túži po rovnosti a slobode, je však znechutený revolucionármi a ich nepremyslenými názormi.
Rodina v bezpečí prichádza na Ural, tu sa usádza a Jura zakladá farmu. Venuje viac času písaniu poézie počas dlhej zimy. Pri návšteve miestnej knižnice sa opäť stretáva s Larou. Začnú spolu žiť. Jura rozhodne povedať svojej žene o svojej nevere a chce ju požiadať o odpustenie, ale keď prichádza domov je prepadnutý skupinou rebelov bojujúcich v Ruskej civilnej vojne a prinútený slúžiť im ako lekár. Zostáva s nimi veľa rokov, potom jedného dňa zmizne. Prichádza na miesto, kde bol predtým s Larou. Lara tam ešte býva. Zistila, že jej manžel nebol zabitý, ale sa vrátil zo zajateckého tábora a používa pseudonym Sterlnikov. Má vysoké postavenie v novej vláde. Hoci nakrátko sa zastaví v Larinom meste, nenavštívi ju ani jej dcéru.
Neskôr Jura a Lara žijú spolu, ale sú podozrievaní zo strany dedinčanov. Utekajú na farmu, kde predtým býval so svoju rodinou. Znovu sa Jura vracia k poézii vyjadrujúc svoj strach, životný postoj a lásku k Lare. 
Jednej noci sa objaví Larin starý milenec Komarovsý. Oznámi obom, že víťazní revolucionári vedia, kde sa Lara a Jura nachádzajú. Ponúka im cestu do zahraničia. Jura by sa znovu mohol stretnúť so svojou rodinou. Jura nechce opustiť Laru a odmieta pomoc od Komanovského. Aby zachránil Lare život, hovorí jej, že ich bude nasledovať, ale zostáva, začína piť. 
Jednej noci prichádza Larin manžel Paša. Keď sa dozvie, ako sa spolu Jura a Lara majú radi, zastrelí sa. 
Jura ide v roku 1922 do Moskvy a tam sa stáva spisovateľom literárnych brožúr. Nájde si miesto v nemocnici. V prvý pracovný deň Jura zomiera pod kolesami električky. 
Lara sa vrátila z cesty a zablúdila do domu, kde ležalo telo čakajúce na pohreb. Cíti sa zlomená. Neskôr pomáha zozbierať diela Juriho.
Alexander Isajevič Solženicyn- Jeden deň Ivana Denisoviča
 Novela zachytávajúca Solženicynové spomienky na pracovné tábory. Svedectvo toho, čo prežil, o období kultu osobnosti. Opisuje všedný deň väzňa v gulagu od budíčka do večierky. Vyvoláva súcit s väzňami, ktorí často ani nevedia, prečo tam sú. Za hlavný nástroj týrania považuje ponižovanie a stratu dôstojnosti. 
Rakovina- mnohovýznamový spoločenský román so symbolickým názvom- môže ísť o "chorobu", ktorá zachvátila celú spoločnosť, dá sa len ťažko vyliečiť a jej liečba si žiada veľké obete. Odhaľuje povojnové nerovnoprávne postavenie žien, ruskú nadradenosť, vysídľovanie celých národov, zodpovednosť lekárov.
Obsah
Dej románu sa odohráva v roku 1955 na onkologickej klinike v bližšie neurčenom meste. V spoločnej izbe sa stretávajú ľudia rozličných generácií, spoločenského postavenia, národnosti, náboženského a ideologického presvedčenia. Jedno ich však spája- ťažká, niekedy až nevyliečiteľná choroba- rakovina, v ktorej sú si všetci rovní. Hlavnou postavou je večný vyhnanec Oleg Kostoglotov. Počas vojny bojoval na fronte, po vojne ho za kritiku Stalina odsúdili na väzenie a neskôr na doživotné vyhnanstvo. Podstupuje drastickú liečbu, ktorá ho vylieči za cenu straty sexuálneho života. Na klinike prežíva dva vzťahy- s medičkou Zojou a lekárkou Vierou. Po úspešnej liečbe sa vracia do mesta, v ktorom má prežiť vyhnanstvo. Jeho protipólom je nafúkanec funkcionár Pavel Rusanov. Je to udavač a kádrovník, ktorý sa zúčastňoval na Stalinových nezákonnostiach. Spolu s rodinou reprezentuje privilegovanú vrstvu. Ďalšia postava- knihovník Šulubin- predstavuje intelektuála sklamaného z fungovania režimu. 
Česká literatúra
Václav Havel - je prvým českým autorom absurdných hier: Audience, Zahradní slavnost, Vyrozumění, Žebrácká opera, Vernisáž, Asanace.    

                                Slovenská literatúra po roku 1945
 1945- 1948
 Po roku  1945 sa obnovila Československá republika. Prvé povojnové roky sa niesli v znamení obnovy zničenej krajiny. Dopredu sa čoraz viac drali komunisti, ktorí za pomoci ZSSR uskutočnili štátny prevrat a nastolili komunistický režim pod vedením Klementa Gottwalda. Tesne po vojne prežívali mnohí básnici tvorivú krízu, mnohí sa dobrovoľne odmlčali a utiahli do tzv. vnútornej emigrácie. Zdanlivo sa uplatňuje pluralitný model literatúry, píšu nadrealisti, príslušníci katolíckej moderny. V skutočnosti však postupne zanikajú avantgardné smery, prevahu nadobúda socialistický realizmus. Od básnikov sa vyžaduje, aby venovali pozornosť spoločenským témam a povojnovej situácii. Najčastejšie témy sú: oslobodenie, SNP, fašizmus, buržuázia.
1948- 1956
 Začiatok tejto fázy sa označuje za obdobie budovania kultu osobnosti a komunistickej diktatúry a totality. Hranice štátu sa hermeticky uzavreli, ľudia žili v politickej aj kultúrnej izolácii od Západu. Všade bola prítomná komunistická propaganda, cenzúra a šírenie nenávisti k západným krajinám. Literatúra mala slúžiť záujmom komunistov. Jediným uznávaným smerom sa stal socialistický realizmus. Poézia musela slúžiť záujmom KSČ. Básne sú schematické. Poézia musela vyvolávať nadšenie, odhodlanie a ospevovať výdobytky socializmu. Predpísanými témami sa stali: triedny boj, mier, plnenie plánov, oslava Stalina, Sovietskeho zväzu, atď. 
1956- 1969
 V roku 1956 boli odhalené zločiny Stalinovej vlády a skončilo sa obdobie kultu osobnosti. Básne sa zbavujú schematizmu, sú intímnejšie a umelecky náročnejšie.  Nadviazali sa kontakty so svetovou literatúrou. 
1969- 1989
Zrušili sa všetky reformy, KSČ znova ovláda média, zaviedla sa cenzúra a zákaz cestovať. Niektorí autori nesmeli publikovať. Zakázané diela vychádzali formou samizdatu. V 70. rokoch nastupuje mladá generácia, ktorá aj napriek dobe dokázal a upútať kvalitnými zbierkami.  Koncom 80. rokov sa komunistický režim začal uvoľňovať. Proces uvoľnenia vyvrcholil v roku 1989 pádom komunizmu.
 Po roku 1989
Súčasná poézia je pluralitná a slobodná. Kultúra sa stáva otvorenejšou, ale popri pozitívach do nej prenikajú aj negatívne prvky ako komercia, brutalita, pornografia, gýč, brak. Umelecká tvorba sa rozvíja na základe subjektívnych podnetov.
                                                  Poézia Predstavitelia socialistickej angažovanej poézie- Ján Kostra, Andrej Plávka, Vojtech Mihálik.
 Ján Kostra- jeho tvorba má dve fázy: v medzivojnovom období a počas vojny vystupoval ako moderný básnik a po roku 1948 sa stal reprezentantom schematickej poézie. 
1. fáza: Knižne debutoval zbierkou básní Hniezda. Najčastejším motívom sú spomienky na detské roky,rodný kraj, láska k žene, túžba po harmónií a po kráse. 
Vo svojej ďalšej knihe veršov Moja rodná sa sústredil na motív obrany domova. Básne tejto zbierky ovplyvnila spoločenská situácia- vypuknutie 2. svetovej vojny a násilné rozdelenie Československa. Prevládajú v nich pochmúrne, smutné nálady. Básnik vyjadruje odhodlanie brániť vlasť, vyslovuje svoju bolesť nad tým, že jeho sen o harmónií sa rozbil na tisíc márnych kúskov. 
Báseň Moja rodná je založená na motíve návratu zo sveta domov, do rodného kraja.
Počas vojny vznikli jeho básnické zbierky Ozubený čas, Puknutá váza, Všetko je dobre tak , Presila smútku. Sú poznamenané smútkom, skepsou a pesimizmom. Básnik odmieta vojnu, útočisko nachádza v poézií a v spomienkach na šťastné detstvo. Vo vojnovom období vznikla aj ľúbostná básnická skladba Ave Eva. Je to lyrická poéma, v ktorej básnik vzdáva hold ženám a ženskej kráse. 
2. fáza
Kostra sa vzdal moderných básnických postupov a stal sa jedným z hlavných predstaviteľov socialistickorealistickej poézie. V období kultu osobnosti vydal poému Na Stalina a básnické zbierky  Za ten máj, Javorový list. Boli to diela typické pre schematickú poéziu: oslava Stalina Sovietsky zväz, oslobodenie, mierový máj a úspechy budovateľov socializmu. 
Po skončení obdobia stalinizmu sa opäť venoval ľúbostnej a reflexívnej lyrike. V knihe básní Šípky a slnečnice dominujú verše o jeseni, o jej farbitosti, zvláštnych tvaroch. 
Zbierka Báseň, dielo tvoje- Kostra analyzuje celú svoju umeleckú tvorbu. V knihe Každý deň hovorí o medziľudských vzťahoch, o etických a mravných princípoch. V zbierke Len raz sa vyznáva zo svojej lásky k poézii, bez ktorej si nevedel predstaviť život.

Andrej Plávka- v rozsiahlom básnickom diele dominujú tri témy: rodný Liptov, Slovenské národné povstanie a budovanie socializmu. Zdrojom jeho poetiky bola tvorba štúrovskej generácie a Hviezdoslava a ľudová pieseň. 
Kniha Tri prúty Liptova- je spev o rodnom kraji, o jeho prírode, ľudí a histórii. Vyjadril svoj oddaný vzťah a lásku k rodnému Liptovu. Neskoršie ju prepracoval, dopísal k nej časť Po rokoch a obidve spolu vydal pod názvom Liptovská píšťala. 
Hrdinom Slovenského národného povstania venoval zbierku Ohne na horách a Tri vody. Jeho ďalšie zbierky obsahovali básne s typickými témami schematickej poézie. 
Posledné básnickí knihy mali už osobnejší charakter. Písal aj prózu. Dokumentárnu hodnotu majú knihy spomienok: Smädný milenec, Plná čaša.
Vojtech Mihálik- svojou básnickou, publicistickou a verejnou činnosťou pomáhal rozvíjať a upevňoval socialistický charakter literatúry. Básnickej zbierke Anjeli sa predstavil ako stúpenec katolíckej moderny a symbolizmu. Po roku 1948 sa stal horlivým hlásateľom komunistickej ideológie a prijal princípy socialistického realizmu. 
Zbierka Plebejská košeľa - sú motívy a zážitky poznamenané chudobným proletárskym detstvom. V poéme Spievajúce srdce ospieval revolučnú socialistickú prítomnosť. Zbierky Ozbrojená láska,  Neumriem na slame boli tiež poznačené schematizmom. Väčšina básni vznikla počas autorovej vojenskej služby a zdôrazňovala povinnosť socialistického básnika- vojaka brániť mier a svoju vlasť. Kniha Archimedove kruhy - Mihálik v nich vyjadril svoje presvedčenie, že je povinný pôsobiť na svoju dobu a očisťovať jej mravnú tvár. V básnickej skladbe Vzbúrený Jób opísal ťažké životné osudy slovenského proletára, svojho otca, od narodenia až po smrť a jeho rozchod s vierou.
 V 60- tých rokoch sa postupne zbavoval prvkov schematizmu, zameral sa viac na témy z každodenného života.  V zbierke Tŕpky sa zaoberá smutným osudom žien a problémami v rodinách. Zbierky   básní s ľúbostnou a filozofickou tematikou sú Appassionata, Útek za Orfeom, Sonety pre tvoju samotu.
 Trinásta komnata - zbierka básní, v ktorej bilancuje svoju predchádzajúcu tvorbu.  Spracúva rozličné témy ako láska, domov, mladosť, poslanie človeka v živote, život ako taký , smrť a politické témy: Pán prezident sa modlí - odsúdenie americkej invázie do Vietnamu. 
    Predstavitelia modernej poézie v rokoch 1956 až 1989- Pavol Horov, Milan Rúfus, Miroslav Válek, Ĺubomír Feldek, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič, Ján Ondruš, Ivan Laučík, Peter Repka, Ivan Štrpka, Ján Buzássy, Štefan Strážay, Štefan Moravčík, Daniel Hevier
Pavol Horov- svoje protivojnové stanovisko vyjadril v zbierkach Zradné vody spodné,  Nioba matka naša. Nioba matka naša má netradičnú kompozíciu. Skladá sa z troch častí, jej prvou časťou je dlhá cyklická báseň rovnakého názvu. Prevládajú v nej pocity hrôzy, zúfalstva, prázdnoty. Vidí okolo seba strašné obrazy- požiar, spálenisko, dym, noc, tmu, vtákov s rozstrieľanými krídlami, zástupy mŕtvych obetí predchádzajúcich vojen, jedným z nich je i jeho otec, ktorý zomrel v 1. sv. vojne. 
Pre poéziu Horova sú charakteristické symboly a obrazy  z mytológie a z Biblie. Nioba, postava z gréckej mytológie stelesňuje a symbolizuje utrpenia a žiaľ všetkých žien a matiek v časoch  vojny./ Niobé, manželka thébskeho kráľa Amfiona, sa posmieva bohyni Létó, že má len dve deti, Apollóna a Artemidu. Stihol ju preto krutý trest-Apollón usmrtil svojimi šípmi jej 7 synov a 7 dcér. Niobé od žiaľu zošalela a Zeus ju premenil na kameň, ktorý stále prelieva slzy./ 
Druhú časť tvorí cyklus s názvom Nápisy na hroby, tretia časť má názov Trhlina krvi. Nápisy na hroby sú obžalobou vojnovej kataklizmy a tých, čo ju spôsobili. Zbierka básni Návraty- spomína si v nej na rodný Zemplín, na detstvo, na matku. Rodný kraj mu bo v ťažkých časoch jedinou útechou, pomocou ktorej vedel prekonávať smútok. V básnickej zbierke Defilé ešte raz rekapituloval hrôzy a útrapy vojny. V 50 - tých rokoch vydal zbierky socialisticky angažovanej poézie: Moje poludnie  a Slnce nad nami. Vysoké letné nebo je spomienkové dielo, ktoré vzniklo po smrti jeho matky. Aj keď má kniha smutný  podtón, je plná optimizmu, lásky a pokoja.
Milan Rúfus- jeho prvé básne nevyhovovali straníckym kritikom, a preto mohli vyjsť až v časoch určitého uvoľnenia.
Až dozrieme- stala sa medzníkom vo vývoji sl. poézie. Po schematickej lit. priniesla nové hodnoty. Obsahuje básne s témou domova, detstva, vojny a básne o poslaní poézie Vyznanie lásky, Otec, Pieseň o tkáčke, ale aj básne o politických problémoch celého sveta. Rúfus tu ukázal svoje hlboké sociálne a humanistické cítenie.V protivojnových básňach Rakvy z Vietnamu, Monológ v Lazarete, Kórejské koledy odsúdil vojnu vo Vietname a v Kórei. 
Zvony- vyznačuje sa skepsou, beznádejou a úzkosťou v ťažkých životných situácií: smrť, choroba, márnosť života. Básne napr. Príslovia, Pod zvonom, Michelangelo , Čo je báseň, Zvony sú strohé, jednoduché, vyjadrujú iba to najnutnejšie. 
Stôl chudobných- v tejto zbierke sa vracia k problematike predkov. Na jednoduchom človeku vyzdvihuje pracovitosť, húževnatosť a múdrosť. Za najvyšší etický princíp považuje prácu, pôdu, prírodu a rodný kraj. Je už vyrovnaný so životom a s tým, že k nemu patrí aj sklamanie a bolesť.Zamýšľa sa nad vzťahom poézie a života. Prichádza k záveru, že poézia vzniká z bolesti a utrpenia: Ovos, A to je pravda.
 Miroslav Válek- jeho tvorba nie je rozsiahla, ale napriek tomu spolu s Rúfusom ovplyvnili celú mladú generáciu. Nadviazal na avantgardné smery. Využíva iróniu, paródiu, sebairóniu a sarkazmus. V jeho básňach nájdeme netradičné metafory, personifikácie, slovné a zvukové hračky.
Dotyky- zbierka básní z roku 1959, v ktorej odmietol schematizmus a zameral sa na vnútorný svet človeka, jeho pocity, problémy, sklamania a smútok. V básňach Ohýbači železa, Nepochopiteľné veci, Estetika zamýšľa nad poslaním poézie. Vzťah muža a ženy znázorňuje ako plný napätia, ochladnutia, odcudzenia a rozchodov. Venuje sa aj téme 2. svetovej vojny. 
Príťažlivosť- v básňach Vzducholoď a Robinsom sa venuje otázkam civilizácie a človeka v nej. Nájdeme tu jednu z jeho najznámejších básni Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, v ktorej spomína na obdobie druhej svetovej vojny, keď mal trinásť rokov. Jeho prvú lásku Helenu Daňkovú spolu  ostatnými židmi vyhostili z krajiny a neskôr zahynula v koncentračnom tábore. Báseň je protestom proti vojne, utrpeniu a fašizmu.
Milovanie v husej koži- zbierka básní, v ktorej znova analyzuje ľudské vnútro Autorove tragické pocity sa prehlbujú. Jeho nepokoj spôsobujú dejinné udalosti, vojna, smrť, krutosť, ale aj každodenný život. Ústrednou básňou je Skľúčenosť- autorovi ju spôsobuje podlosť, zrada, krutosť, vojna, smrť. Prestáva veriť, že človeka môže zmeniť a zachrániť poézia. Zdá sa mu všetko pozitívne v ľudských dejinách sa môže premeniť na negatívne: Z absolútneho denníka, Skaza Titanicu. 

                                                  Trnavská skupina
Ľubomír Feldek patril k zakladateľom trnavskej skupiny. Patrili sem J. Stacho, J. Mihalkovič, J. Šimonovič, J. Ondruš. Skupina sa predstavila v roku 1958 spoločným vystúpením na stránkach časopisu Mladá tvorba. Odmietli konvenčnú, schematickú poéziu tých čias, hlásili s k avantgardným európskym básnickým smerom. Vyzdvihovali právo básnia na experiment a na slobodné vyjadrovanie, odmietli slúžiť ideológii. Základným stavebným kameňom ich básní sa stal metafora, najmä zvláštna, prekvapivá, sugestívna metafora o nezvyčajnej fantazijnosti, obraznosti a o originálnom básnickom videní.
Ľubomír Feldek- píše poéziu, prózu, prekladá zo svetovej literatúry. Po páde totality vydal výber zo svojich básní pod názvom Usmiaty otec. Jeho tvorbu charakterizuje hravosť, nápaditosť, optimizmus, a hľadanie krásy v živote. 
Jediný slaný domov- patrí k prvým, skutočne moderným dielam sl. poézii v období socializmu. Prinášala nekonvenčné, sugestívne, spontánne a úprimné verše. Boli v nej básne hravé, radostné, napísané rýmovaným veršom napr. Sonet o vtákovi čátakovi, Romanca o uličke pod Michalskou bránou, Šansón na nedeľu.
Kriedový kruh- jej ústredným motívom je láska, najmä láska manželská a harmonický partnerský vzťah. Obsahuje aj básne o rodine, o domove, básne s tematikou prírody, básne o poézii, o tvorbe. 
Paracelsus- básnik kládol ešte väčší dôraz na metaforické zobrazenie skutočnosti, nálad a pocitov. 
Dvaja okolo stola. Pomocou zvláštnych metafor, paradoxov, antitéz a lyrického jazyka sa tu pokúsil zachytiť rôzne pocity, myšlienky, tušenia. 
Poznámky na epos- v prvej časti sa stierajú hranice medzi poéziu a prózou. Feldek upúšťa od metaforickosti a vyjadruje sa priamočiaro. V druhej časti sa nachádzajú krátke erotické básne o milovaní.
Plakať je krásne- zbierka básni o spomienkach na detstvo prežití n Žiline, na prví lásky a hlavne na jeho otca: Usmiaty otec, Lepeši, Spomienka na Kyjev. Otvorene v nich spomína na nespravodlivé obvinenie a väznenie otca . Práve tieto básne boli dôvodom na zošrotovanie zbierky, ktorá mohla vyjsť až po páde komunizmu.
Daniel Hevier- okrem básnických zbierok pre dospelých píše pre deti poéziu, prózu, bábkové hry rozhlasové hry. spolupracuje s televíziou, píše texty k populárnej hudbe, prekladá anglo-americkú lit. Knižne debutoval básnickou zbierkou Motýlí kolotoč. V 70- tých rokoch vydal dve knihy básní: S otcom v záhrade a Vták pije z koľaje. Všetky tri zbierky obsahovali prírodnú a ľúbostnú lyriku, najmä básne vyjadrujúce harmóniu vidieckeho života a básne mladíckeho očarenia. Prevažovali v nich harmonické tóny, radostné pocity, hravosť, bohatá metaforika a vtip.
V 80 - tých rokoch sa charakter Hevierovej poézie zmenil. Začal si všímať problémy mestského človeka modernej doby žijúceho v pretechnizovanom svete a drsnú realitu každodenného života / Nonstop, Elektrónkový klaun, Pohyblivý breh, V každých dverách. 
Elektrónkový klaun symbolizuje človeka, ktorý v dobe automatizácie, elektronizácie sa odcudzil od prírody, je akoby riadený gombičkami, počítačom, žije v neustálom strese a zhone.
V prvej časti básnik vyjadruje najmä svoje obavy o deti, ktoré vrastajú vo svete, kde i klaun- predstaviteľ životného optimizmu a smiechu- je na elektrónky. V druhej časti hovorí o tom, že človek nesmie dovoliť, aby ho ovládali veci, a i keď je remeslo žiť strašne unavujúce, kruté, zahanbujúce, predsa je to nádherné remeslo.
V tretej časti dominuje láska. Básnik je tu optimistickejší- verí, že  i keď civilizácia, technizácia ohrozuje aj lásku, ona im dokáže odolať, ba i zdolať zlo, agresivitu a ničenie. Posledná časť prináša básne s tematikou sci-fi.  V jednej z nich počítač v budúcnosti vyhodnocuje, čo zostalo z človeka na Zemi. Výsledky sú katastrofálne: z celej svetovej kultúry a civilizácie ostali iba jaskynné maľby. Báseň Futurológia je víziou o budúcom svete- hoci technika bude neuveriteľne vyspelá, ľudia už nebudú vedieť, čo sú kvety. Napriek tomu je básnik optimistický, verí, že aj v budúcnosti sa nájde zopár ľudí, ktorí budú písať básne.     
  
                                                Próza
1945- 1948 
Spisovatelia sa  snažia nadviazať na demokratické tradície medzivojnovej lit. a na jej pluralitný model. Uplatňujú sa rozličné literárne smery: naturizmus, existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus.. Niektorí autori museli po vojne emigrovať alebo boli odsúdení
1948- 1956
 V roku 1948 sa začala komunistická éra a totalita jednej strany. Literatúra sa stala nástrojom propagandy. Za jediné tvorivú metódu bol vyhlásený socialistický realizmus. Avantgardné smery boli vyhlásené za úpadkové, prerušil sa kontakt so západnou lit. Prevládajú tri témy: oslava SNP, budovanie socializmu, združstevňovanie dediny. Romány zobrazovali život a charaktery zjednodušene, podávali nepravdivý obraz skutočnosti, zamlčovali problémy. 
Predstavitelia: F. Hečko, D. Tatarka, V. Mináč, L. Mňačko.
1956- 1969
Skončilo sa obdobie kultu osobnosti, nastal proces politického uvoľnenia. Literatúra už nemusela plniť ideologickú funkciu, bola slobodnejšia. Nadviazali sa kontakty so svetom, uplatnil sa existencializmus, nový román, postmoderna.
Predstavitelia: J. Johanides, A. Hykisch, J. Blažková, A. Chudoba, V. Šikula, R. Sloboda, P. Jaroš, L. Ballek.
Starší autori sa zamerali na pravdivé zobrazenie 2. svetovej vojny, SNP, kolektivizácie a kultu osobnosti. Mladší sa zaoberali súčasnosťou a jednotlivcom. Skúmali jeho psychiku, súkromie, krízy, ľúbostný život. Využívali postupy modernej prózy. 
1969- 1989 
Začína sa obdobie mormalizácie a konsolidácie, Mnohých autorov vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a zakázali im publikovať. Niektorí emigrovali a ich diela boli stiahnuté z obehu a vyčiarknuté z učebníc. Literatúra sa rozdelila na tri prúdy: oficiálnu, samizdatovú a exilovú. 
Oficiálna literatúra- je znova pod kontrolou KSČ. Píšu sa diela v duchu socialistického realizmu, ktoré prechádzajú zložitým schvaľovacím procesom. Autori sa radšej venovali historickej tematike alebo zážitkom z detstva. Napriek veľkej snahe cenzorov, časť literatúry aj tak odzrkadľovala vplyv avantgardných smerov.: Sloboda, Vilikovský, Johanides, Mitana, Dušek. 
Samizdatová literatúra- vydávali sa diela zakázaných autorov. Predstavitelia boli zastrašovaní a šikanovaní, sledovala ich Štátna bezpečnosť, zatýkali ich, vypočúvali, kontrolovali im poštu, odpočúvali telefóny.
Exilová literatúra- Rozvíjala sa v zahraničí. Radia sa do nej autori, ktorí emigrovali zo Slovenska, ale aj diela, ktoré nemohli na Slovensku vyjsť. Vydávali ju vydavateľstvá: Index v Kolíne nad Rýnom a v Toronte a Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

František Hečko- veľký úspech dosiahol hneď svojím prvým románom Červené víno. Spojil v ňom najlepšie tradície kritického realizmu a lyrizovanej prózy. Tento generačný román autobiografickými prvkami sa odohráva vo vinohradníckej oblasti na západnom Slovensku. Opisuje osudy troch generácií rodiny Habdžovcov v prvej štvrtine 2O. str.
 Drevená dedina- tento román už bol negatívne poznačený schematizmom socialistického realizmu. Zobrazoval začiatky kolektivizácie v prvých povojnových rokoch.
Svätá tma- román z čias prvej Slovenskej republiky, zostal nedokončený.
Červené víno- skladá sa z troch častí: Živly, Hrdinka a hrdinča, Marek a Lucia. Jeho dej sa odohráva v prvej štvrtine 20. str.v autorovom rodisku: Zelená Misa a Vlčindol. 
Dej románu je bohatý a rozvetvený, sleduje životné osudy mnohých vynikajúco vykreslených a zo života odpozorovaných postáv. Podáva presný obraz o živote poľnohospodárov a vinohradníkov i o ekonomických a hospodárskych problémoch, s ktorými museli zápasiť. Román má autobiografický charakter, za prototyp hlavných postáv slúžili Hečkovi jeho starí rodičia. 
Obsah
Michal Habdža bol bohatý, hrdý a panovačný gazda. Deti i manželka ho museli poslúchať a tvrdo pracovať. Mal troch synov, Urbana, Mikuláša, Filipa a dcéru Jozefínu. Jeho manželka Verona bola tiež prísna, ale na rozdiel od manžela bola i skúpa a bezcitná. Navonok bola veľmi pobožná, avšak mala v sebe iba málo hlbších citov. Aj svoje deti vychovávala tvrdo, neprejavovala k ním veľa lásky. Najspokojnejšia bola vtedy, keď sa mohla utiahnuť do izby s fľašou vína.
Michal Habdža nemohol svojmu synovi Urbanovi odpustiť, že nemyslel na majetok a oženil sa s chudobnou sirotou Kristínou. Dovolil síce, aby bývali na gazdovstve, ale aj on, aj jeho žena sa k ním správali ako k sluhom, nemali pre nich ani jedného dobrého slova. Urbanov a Kristínin syn, Marek- hoci bol ich prvým vnukom, bol pre nich len pankhartom , Marek sa narodil už mesiac po svadbe. Jediná, ktorá im pomáhala, bola láskavá, ale popritom energická prababička Alojzia Kristová. Iba ona sa odvážila vzdorovať svojmu prísnemu a tyranskému zaťovi a povedať mu pravdu do očí.
Urban sa napokon rozhodol, že odíde z otcovho domu. Bez jeho vedomia si s Kristínou kúpili na dlh dom a dva menšie vinohrady v neďalekom Vlčindole, zbalili sa a odišli. Urazený Michal dlhé roky  nechcel o nich ani počuť.
 Urban, Kristína a malý Marek si vo Vlčindole zvykali iba pomaly. Žili však v láske a tvrdo pracovali. Urban bol šikovný a rozumný gazda, jeho vinohrady boli najkrajšie v okolí. Získal si aj priateľov. Jeho najväčším nepriateľom však bol Silvester Bolebruch, najbohatší gazda  v dedine, ktorý voľakedy tiež dvoril Kristíne a nemohol na ňu zabudnúť. Nevedel zniesť, že Kristína je šťastná s iným mužom a využil všetky možnosti, aby im uškodil. 
Urbanova rodina sa rozrastala, narodila sa im dcérka Magdalénka a neskôr dvojičky Cyril a Metod. Prababička Kristová sa im snažila pomáhať, bola pre nich veľkou oporou.
Urban ako oduševnený stúpenec pokroku a reforiem vstúpil do úverového a neskôr i do vinohradníckeho spolku. Spolok však skrachoval a Urban bol nútený si zobrať ďalšiu pôžičku, aby zachránil dom pred dražbou. Odvtedy sa až do smrti trápil splácaním dlhov  a výsledok jeho práce pohltili úroky a splátky.
Po vypuknutí 1. sv. vojny musel narukovať i Urban. Gazdovstvo zveril Kristíne a desaťročnému Markovi. Pre Marka sa tým skončilo obdobie jeho detstva. So zaťatou vytrvalosťou sa snažil zvládnuť všetky práce vo vinohrade. Keď Urban prišiel o dva roky domov na dovolenku, videl, že z jeho syna sa stal skutočný gazda.
Marek bol aj nadaným študentom, hoci do školy mohol chodiť iba v zime, keď sa skončili práce vo vinohrade. Veľmi sa mu páčila spolužiačka Lucka Bolebruchová, dcéra ich nepriateľa Silvestra Bolebrucha. 
I keď Kristína a Marek ťažko pracovali, v rokoch vojny bola bieda  čoraz väčšia. Kristína čakala ďalšie dieťa, bola chorľavá a slabá. Prišla zima a tuhé mrazy. Jedlo sa im míňalo, deti boli stále hladné. Kristína sa napokon rozhodla pokoriť sa a požiadať Michala Habdžu o pomoc. Vybrala sa aj s Markom do Zelenej Misy, aby vypýtala od bohatého svokra aspoň trocha jedla. Michal Habdža sa k nim správal povýšenecky, pokoril Kristínu i svojho vnuka, čo hrdý  Marek nemohol zniesť a návšteva sa končila konfliktom. Kristína a Marek odišli s prázdnymi rukami. Keď to videla prababička, vybrala sa do Vlčindola, hoci vonku zúrila víchrica. Chcela zobrať jedlo svojim hladujúcim pravnúčatám. Ráno ju našli zamrznutú pod závejom snehu pred Urbanovým domom vo Vlčindole.
Starý Habdža sa potom konečne nad nimi zľutoval a poslal im jedlo na celú zimu. Nezabudol však odkázať, že Kristínu nechce vidieť ani pri svojej  smrteľnej posteli.
Onedlho rodinu postihla veľká tragédia. Deti, okrem Marka, ochoreli na záškrt. Markovi sa uprostred noci podarilo doviezť lekára. Cyril a Metod napriek tomu zomreli, zachránila sa iba Magdalénka. Počas tej hroznej noci sa narodilo aj Kristínino posledné dieťa, Adamko. Kristína po pôrode dlho ležala, choroba a smrť dvojičiek ju pripravili o posledné sily. O gazdovstvo a domácnosť sa museli postarať deti, Marek a Magdalénka. 
Marek mal už štrnásť rokov. Chýr o tom, aký je statočný, sa dostal i Michalovi Habdžovi. Prišiel vnuka navštíviť, a keď si popozeral vinice, s uznaním pochválil mladého gazdu. Bol už chorý a zdalo sa mu, že najvhodnejším dedičom jeho majetku bude Marek, v ktorom spoznal typicky habdžovské vlastnosti- tvrdohlavosť, pracovitosť a nepoddajnosť
Po skončení vojny prišiel domov i Urban. Michal Habdža zomrel a vo svojom testamente odkázal polovičku gazdovstva Markovi. 
Urbana zvolili za richtára a on sa s novými nádejami pustil do práce a spoločenského života.Opäť vstúpil do družstva, ale kvôli špekulantom a podvodníkom zase skrachovali a Urban prišiel o ďalšiu časť majetku. Boli stále chudobnejší. Urban nevládal platiť bankám splátky. Keď videl, ako pomaly prichádza o všetko začal piť.
 Marek odišiel študovať do vinohradníckej školy. Spolužiaci sa mu spočiatku vysmievali, pretože bol chudobný a zle oblečený. Každého však prekvapil svojimi vedomosťami a stal sa najlepším žiakom školy. Po jej skončení sa prihlásil na hospodársku školu. Podarilo sa mu ju dokončiť iba vďaka štipendiu, ktoré mu vybavili profesori, aby nestratili nadaného žiaka. Po maturite prišiel domov, stretol sa s Luckou, s ktorou sa od detstva mali radi. Lucka vedela, že Marek by ju darmo pýtal od jej otca, požiadala preto  Marka, aby počkal, kým sa ona sama rozhodne, či sa za neho vydá. Marek musel nastúpiť na vojenčinu. Tu ho zastihla správa o matkinej smrti, ktorá už dávnejšie chorľavela.
Urban sa po Kristíninej smrti celkom opustil. Kristína bola oporou jeho života, nikdy neoľutoval, že jej dal prednosť pred majetkom. Teraz už celkom zanedbával svoju prácu a celý deň pil. Zranil sa pri páde z rebríka a onedlho zomrel. Siroty zostali samé aj s dlžobami. Dom a vinice kúpil na dražbe Silvester Bolebruch. 
Medzi Markom a Luckou došlo k roztržke, Marek získal adjunkta u veľkostatkára a odišiel na majer. Lucka sa z vzdoru a žiarlivosti rozhodla  vydať sa za ženícha, ktorého jej vybral otec. Ale Marek nevedel na Lucku zabudnúť a napísal jej krásny list. Poštár Nehreš však odovzdal Lucke list až v deň jej svadby. Lucka otočila kone a v svadobných šatách utiekla z Vlčindola za Markom na majer. Zosobášili sa a Marek dal výpoveď. Po svadbe sa ešte pár dní zdržali u starej matky. 
Lucka sa rozišla s otcom, ktorý jej nevedel odpustiť. Ani z Markovho dedičstva nič nezostalo, jeho stará matka nedokázala udržať gazdovstvo a na majetok bola vypísaná dražba.  Marek a Lucka odišli zo Zelenej Misy v deň dražby- ticho ako zlodeji a s prázdnymi rukami, odnášajúc si iba svoju lásku, podobne ako Urban a Kristína pred dvadsiatimi rokmi. 
Dominik Tatarka- patri k najlepším slovenským prozaikom 20. str. a vedúcim predstaviteľom opozičnej a disidentskej literatúry. Po roku 1948 sa na istý čas stal úprimným stúpencom socializmu a vedúcim stúpencom socializmu a socialistického realizmu, preto napísal budovateľské romány: Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá. Neskôr sa stal kritikom režimu a zmenil aj charakter svojej tvorby. V roku 1956 vydal prvú časť politického pamfletu Démon Súhlasu. Bola to prvá analýza obdobia kultu osobnosti a stalinizmu.
V knihe cestopisných reportáží Človek na cestách konfrontoval predstavy o prednostiach socializmu so západnou skutočnosťou. Bol prvým prozaikom, ktorý po období schematizmu priniesol do slovenskej literatúry nový, moderný štýl i nové témy.  V jeho ďalších dielach prevládali úvahy, reflexie, dôverné rozhovory, spovede a štylizované autobiografické prvky. Takýto charakter mala dvojnovela Rozhovory bez konca a Prútené kreslá. V druhej polovici 60- tých rokoch sa stále viac venoval publicistike a politickej činnosti.  Výber z jeho publicistiky vyšiel v roku 1968 pod názvom Proti démonom.  Práce, ktoré počas normalizácie nesmel vydať, sú zhromaždené v knihe Písačky. V románe Farská republika otvorene a veľmi kriticky zobrazil obdobie klérofašistickej Slovenskej republiky.
Démon súhlasu
Obsah:
Dej pamfletu je groteskný, s prvkami čierneho humoru, satiry a irónie. Spisovateľ Bartolomej Boleráz a vedúci ideológ Valizlosť Mataj sa zúčastnil v Prahe na zjazde spisovateľov. Do Bratislavy sa vracajú helikoptérou. Ich lietadlo však havaruje a obidvaja zomrú. Nad ich pozostatkami reční hlavný maršal. Jeho lži sformulované do fráz prinútia Bartolomeja vstať z mŕtvych a porozprávať pravdu o sebe i o svojej dobe. Tak sa začína úprimná spoveď spisovateľa Bartolomeja Boleráza o tom, prečo spočiatku slúžil režimu,o tom, ako prišiel na svoj omyl a o tom, ako sa napokon rozhodol, že už nebude podporovať klamstvo a konečne povie pravdu.
 Boleráz spomína na to, ako sa cestou z Bratislavy do Prahy zveril Matajovi s tým čo si v skutočnosti myslí o súčasnej schematickej literatúre. Vyložil mu aj svoj názor o tom, ako režim manipuluje s ľuďmi a robí si z nich poslušné figúrky. Mataj s ním vo všetkom súhlasil. Boleráz uvažuje o Matajovi, rozmýšľa nad tým prečo je v súkromí celkom iný ako na verejnosti. Prichádza k záveru, že Mataja pokazilo to, že vďaka totalitnému režimu mal neobmedzenú moc nad osudmi spisovateľov. Po príchode do Prahy sa Boleráz večer v klube zdôveril s týmito myšlienkami aj ostatným spisovateľom. Aj oni súhlasili s Bolerázom. Na druhý deň Boleráz vystúpil na  zjazde a aj tu otvorene vyslovil svoj názor. Teraz sa však všetci postavili proti nemu a Mataj vo svojom prejave ostro odsúdil Bolerázove názory, s ktorými ešte včera súhlasil. Všetci prítomní jednohlasne súhlasili s Matajom a aj oni odsúdili Boleráza, súhlasili s  pravým opakom toho , čo včera vraveli a čo si mysleli. 
Zjazd vyhlásil Boleráza za zradcu, avšak na druhý deň, keď hlavný maršal,/ rýchlo a poslušne reagujúc na prejav ruského prezidenta/ predniesol prejav o chybách kultu osobnosti, ho tí istí ľudia už oslavovali ako smelého a charakterného človeka, ktorý sa ako jediný opovážil povedať pravdu. Zjazd potom jednohlasne odvolal všetky svoje včerajšie uznesenia a prijal nové, v ktorých zase jednohlasne odsúdil kult osobnosti. 
Na záver knihy pripojil Tatarka krátku satiru s názvom O vládcovi Figurovi. Vládca Figura stelesňuje despotického, neomylného a geniálneho vodcu z čias kultu osobnosti, ktorý chorobne túži po moci, a preto sa obklopí masami disciplinovaných  a poslušných figúrok, pochlebovačov a funkcionárov. 
Alfonz Bednár- bol prvým prozaikom, ktorý zbavil prózu schematizmu. 
Diela: Sklený vrch, Hromový zub, Balkón bol privysoko, Za hrsť drobných, Ako sme sušili bielizeň, Výpoveď- romány.
Hodiny a minúty- zbierka noviel
Sklený vrch
Obsah
V Sklenenom vrchu spracoval Bednár povstaleckú a budovateľskú tematiku inakšie ako jeho predchodcovia. Povstanie je tu prítomné iba v náznakoch, mýtoch, spomienkach a v úvahách o tom čí niektorí ľudia nezradili jeho idey v povojnovom období. Román priniesol nový, kritickejší pohľad aj na budovateľské obdobie na začiatku 50- tých rokov, ukázal, že ani toto obdobie sa nevyznačovalo len optimizmom a bezproblémovosťou. 
Kniha má formu denníka, ktorý si píše hlavná postava Ema Klaasová- Solanová. Ona a jej manžel, inžinier Solan, pracujú na stavbe hydrocentrály. Ema utrpí nehodu a odvezú ju do nemocnice. Jej manžel nájde denník, ktorý si Ema písala v posledných mesiacoch, a začne ho čítať. Tieto denníkové záznamy tvoria jadro románu. O dva dni, keď inžinier Solan dočíta denník, dostane z nemocnice správu, že Ema zomrela.
Ema si píše denník, pretože sa snaží vyrovnať so svojou minulosťou, so všetkým, čo prežila. Má rada svojho manžela, ale jej minulosť a to, čo z nej pred manželom zatajila, sa stále stavia medzi nich. V denníku sa striedajú zápisky o súčasnosti, najmä o problémoch na stavbe, s Eminými spomienkami na minulosť. Ema si píše denník od decembra 1951 do apríla 1952, v spomienkach sa vracia do rokov vojny a do roku 1947. Tieto tri časové roviny sú v románe zložito pospájané. Sled udalostí sa nerozvíja chronologicky, čitateľ sa mnohé súvislosti dozvie až na záver, kniha je koncipovaná ako tzv. román s tajomstvom.
Dej knihy sa odohráva na stavbe 1951-1952 a v Tichej doline, kde Ema žila v čase vojny. Po dokončení hydrocentrály plánovali Ema a jej manžel odcestovať na dovolenku do Tichej doliny, kde sa voľakedy zoznámili. Dôležitou súčasťou románu sú lyrické opisy a mýtické obrazy krásnej horskej prírody. 
Ema Klaasová pochádzal z Bratislavy Jej matka bola Slovenka a otec Nemec- oddaný obdivovateľ Hitlera. V štyridsiatom druhom narukoval na front a bol to on, kto pravdepodobne udal svoju ženu a dcéru gestapu. Matka zahynula, ale Eme sa podarilo ujsť do Tichej doliny, kde žila až do konca vojny. Tu v Tichej doline, Chate pod Veľkým vrchom, sa stretla v roku 1943 s Milanom Kališom. Chodili spolu po lesoch, značkovali chodníky, obdivovali prírodu. Milan učil Emu vážiť si hodnoty ľudí a života. Hovorieval, že človek sa musí vzdať sebectva pri otázkach života a smrti a musí mať povinnosť k ľuďom, ktorí po ňom ostanú a prídu. Rozprával jej rôzne príbehy, najmä rozprávku o Sklenenom vrchu, ktorá v jeho podaní ukrývala posolstvo o tom, ako môže človek prekonať zlo. Podľa tejto rozprávky nazval Veľký vrch, pod ktorým sa rozprestierala Tichá dolina, Skleným vrchom. Milan vedel, že vojnu čoskoro pocítia aj ľudia v horách. Koncom augusta sa zaľúbenci museli rozlúčiť. Milan jej vtedy povedal, že sa stretnú tu v Tichej doline o štyri roky. Ema mu dala na rozlúčku svoju fotografiu.
 Milan sa však už na jar v roku 1944 vrátil do Tichej doliny. Zmenil sa on, aj Tichá dolina. Často odchádzal na niekoľko dní a Ema tušila, že spolupracuje s partizánmi. Povedal Eme, že ak by sa dlhšie nevracal, nech sa ukryje v úkryte pod skalami a tam na neho počká. Po tom, ako Nemci pri razii odviedli chatára a jeho ženu, Ema sa už neodvážila vrátiť do chaty. Dlhé dni strávila v úkryte, Milan však neprišiel. Neskôr sa pripojila ku skupine štyroch partizánov. Potom sa dostala do jednej rodiny, kde sa o ňu postarali. Presvedčili ju, že bude lepšie, keď si dá vziať dieťa, ktoré čakala s Milanom./ Ema už potom nemohla mať, deti a veľmi ju trápilo, že o tom nepovedala svojmu manželovi Solanovi.
Po skončení vojny Ema začala hľadať Milana Kališa. Dozvedela sa, že je nezvestný, a preto tajne dúfala, že Milan možno žije. Emu udali známi jej otca ako dcéru nemeckého nacistu. Odviezli ju do tábora, kde si ju vybral dr. Zoltán Balla,ktorý bol vypočítavý, nespoľahlivý a sebecký. Emu chvíľami ľúbil, chvíľami ju nenávidel. Nahováral ju, aby spolu odišli do Ameriky, lebo tam ich vraj čaká šťastie. 
Ema sa do Tichej doliny vrátila v roku 1947. Mala sem prísť aj so svojím snúbencom, Zoltánom Ballom. V Bratislave však zmeškali vlak, za čo nahnevaný Zolo vinil Emu, nechal ju na stanici a odišiel domov. Ema sa rozhodla, že pocestuje do Tichej doliny sama.
V Tichej doline stála iba provizórna chata, pretože tú starú Nemci zničili. Zo starej chaty zostala iba stará chatárska pamätná kniha. Eme tu všetko pripadalo smutné. Zdalo sa jej, že všade vidí Milana Kališa. Po niekoľkých dňoch prišli do chaty traja mladí lyžiari a jedno bielovlasé dievča. Usadili sa pri Eminom stole. Jeden z nich začal rozprávať rôzne zážitky zo starej chaty počas vojny. Eme sa niektoré príbehy zdali známe, tušila , že nejako súvisia s Milanom. Bola si istá, že neznámy určite poznal Milana Kališa. Ema trávila stále viac času s mladými lyžiarmi, najmä s jedným z nich, s Jožom Solanom/ jej terajším manželom/
Na chatu prišlo oznámenie o svadbe dr. Zoltána Ballu. Na druhý deň, keď sa spamätala z prekvapenia, Ema schválne stratila Zolov snubný prsteň a rozhodla sa skončiť s touto časťou svojej minulosti. Zdalo sa jej, že už sa dokáže vyrovnať aj s tým, že Milan je mŕtvy. Cítila, že jej v tom Jožo Solan, človek rovnako zmýšľajúci o živote ako jej prvá láska. Každý deň trávili spolu, snažili sa byť čo najviac sami, chodili na dlhé prechádzky. Jožo jej nosil každý večer kvety, ona mu rozprávala niektoré zážitky a rozprávky, ktoré poznala od Milana. Napríklad i rozprávku o Sklenom vrchu, podľa ktorej pomenoval Kališ Veľký vrch. Vtedy im prišli povedať českí turisti, že neďaleko, pri potoku, našli hrob neznámeho partizána.
 V posledné dni pobytu v Tichej doline sa Ema dozvedela, čo sa vlastne stalo sa Milanom Kališom. Prezradil je to tesár Tretina, bývalý partizán. Porozprával jej, čo sa stalo na jeseň v roku 1944. Napriek tomu, že on a jeho druhovia ho odhovárali, Milan/ Tretina ho poznal pod menom Martin Tkáčik/ sa vybral na chatu do Tichej doliny. Nemci ho chytili a umučili k smrti. Tretina a jeho druhovia ho pochovali tam, kde zomrel, pri potoku. Tretina u neho našiel medzi ostatnými papiermi aj Eminu okrúhlu fotografiu. 
 Teraz už Ema vedela, kto je pochovaný v hrobe neznámeho vojaka. Bolo jej hrozne smutno. Do chatárskej knihy napísala záznam o Milanovom umučení pod Veľkým vrchom. Na druhý deň spolu so Solanom odišli z Tichej doliny. Vtedy jej sľúbil, že ani v Bratislave sa nerozídu a on si ju vezme s celou jej neznámou minulosťou a Tichou dolinou.
Tieto udalosti sa v denníku prepletajú a spájajú s nasledujúcimi udalosťami zo súčasnosti.
 Inžinier Solan bol vedúcim na stavbe veľkej hydrocentrály a Ema tam pracovala ako účtovníčka. Bývali v provizórnom baraku. Zatiaľ ešte nemali byt, vždy ho prepustili rodinám s deťmi. Na stavbe pracoval aj Tretina, ktorý Eme voľakedy rozprával o smrti partizána Tkáčika, čiže Milana Kališa. Keď spomenul toto meno pred Solanom zbadal Emin strach a pochopil, že Solan nevie, o kom je reč. Ema sľúbila Tretinovi, že sa stane palierom, dozorcom na stavbe, ak nikomu nebude rozprávať o Tkáčovi.
  Na stavbe bolo stále viac problémov. Používal sa nekvalitný materiál, preto došlo k nešťastiu. Inžiniera Solana niekto obvinil zo sabotáže. Tretina poburoval ľudí na stavbe proti Solanovi a Eme. Na schôdzi verejne obvinil Solana zo sabotáže a zle vykonávanej práce a Emu, že počas vojny zavinila smrť jedného partizána. Ani jeden z nich sa nemohol brániť. Doma sa pohádali, lebo Ema nechcela vysvetliť, o čom Tretina hovoril. Odvtedy medzi nimi zavládlo napätie. 
  Solan sa rozhodol, že nebude ďalej stavať podľa zlých plánov, čakal na nové projekty, ktoré mali čoskoro prísť. Projekt však neprichádzal a Solana medzitým preložili za trest na iný úsek. Tretina dosiahol, čo chcel, nastúpil na Solanovo miesto..
    Solanovi sa na novom úseku páčilo, práca sa mu darila.Povedal Eme, že onedlho určite pôjdu do Tichej doliny. Znova sa jej pýtal na Tkáča, ale uznal, že nikto nemá právo na minulosť toho druhého. Ema sa rozhodla, že v Tichej doline všetko svojmu mužovi vysvetli. I to, prečo nemôže mať deti.
  Situácia na stavbe bola stále horšia. Na Tretinovom úseku došlo nehode. Ľudia sa začali búriť. Tretina nepracoval dobre, ale nechcel si to priznať. Všade rozširoval, že problémy zavinil Solan. Ema a  Solan sa znovu pohádali. Solan sa nazdával, že mali podať na Tretinu žalobu hneď vtedy, keď ich obvinil. Odcestoval do Bratislavy, aby požiadal o stranícku kontrolu všetkého, čo sa na stavbe dialo.
 Emu medzitým obvinili, že vo svojom pracovnom stole schovávala nové projekty, na ktoré márne čakal Solan aj Tretina. Ema vedela, že v stole nič nemala, začala a veľmi báť, nechápala, čo sa deje, a kto im chce ublížiť.
 Po kontrole sa všetko vysvetlilo, vyšlo najavo, že dokumenty o novom projekte zámerne ukrývali Tretinovi spoločníci, ktorí predávali potajomky materiál zo stavby. Robili všetko tak, aby to vyzeralo, že zodpovedný je Solan. Tretinu iba zneužili na svoje ciele.
  V sobotu mali Ema a jej manžel konečne odcestovať do Tichej doliny. Posledné zápisky v denníku hovoria o Eminej radosti, o jej nádeji, že v Tichej doline sa všetko urovná. V ten deň ešte išla nakúpiť niečo na cestu, ale na stavenisku stúpila na spadnuté drôty s vysokým napätím a o dva dni zomrela v nemocnici.
  Ema na konci týchto úprimných vyznaní o minulosti a prítomnosti prichádza k záveru, že životné krédo Milana Kališa i ľudí v súčasnosti je vlastne rovnaké: Musíme aj my zo svojho života urobiť most k ľudskej budúcnosti. To musí robiť zo seba každý človek...a ak vykoná, nebude žiť nadarmo.
Rudolf Jašík- svojou tvorbou nadviazal na tradíciu slovenskej lyrizovanej prózy. Charakteristickým znakom jeho románov a noviel je lyrickosť a baladický tón. V dielach spracoval najmä život ľudí na Kysuciach a obdobie druhej svetovej vojny.
Debutoval baladickým románom Na brehu priezračnej rieky. Zobrazil v ňom osudy ľudí na Kysuciach v čase hospodárskej krízy. 
Námestie svätej Alžbety- dej románu s odohráva počas 2. svetovej vojny v Nitre. Je o tragickej láske dvoch mladých ľudí. Kniha je odsúdením rasovej diskriminácie a neľudskosti fašizmu. 
Román Mŕtvi nespievajú je vrcholným dielom Jašíka. Opisuje osudy slovenských vojakov na východnom fronte. Autor v tomto románe priniesol nový pohľad na vojnu, ukazuje jej pravú tvár- krv, smrť, utrpenie a bolesť.
 V zbierke piatich noviel Čierne a biele kruhy sa opäť vrátil k téme životných osudov kysuckých ľudí v medzivojnovom období. Jednou z piatich noviel je novela Mŕtve oči. Je to príbeh o slepom mládencovi Adamovi. Baladicky ladená je i nedokončená novela Povesť o bielych kameňoch. 
Námestie svätej Alžbety
Obsah
 V roku 1955 začal Jašík písať kroniku mesta Nitry. Pri tejto práci sa mu dostal do rúk zaujímavý dokumentárny materiál z čias 2. svetovej vojny, ktorý mu poskytol látku pre tento román. 
Láska Igora a Evy symbolizuje nezničiteľné hodnoty života. V románe sú okrem dialogických častí mnohé reflexie a lyrické opisy. Využíva prostriedky lyriky napr. kontrast, prirovnania, metafory, prívlastky a personifikácie.Niektoré časti preto pôsobia ako báseň v próze.
 Na predmestí Nitry, na Námestí svätej Alžbety, bývajú najmä chudobní, menej majetní obyvatelia, medzi nimi i mnoho Židov. Tu bývajú i hlavné postavy románu- Igor, Eva, Samko, Maxi, holič Flórik, obuvník Maguš a Žltý Dodo. 
Igor Hamar je osemnásťročný chudobný chlapec. Otca stratil už pred rokmi. Jeho matka ťažko chorá, má rakovinu. Trápia ju kruté bolesti, život je pre ňu utrpením. Igor sa živí rôznymi príležitostnými prácami.
Eva Weimannová je Židovka, jej otec Samko rozváža spolu so spoločníkom Maxim uhlie. Samko vlastní voz a Maxi kone. Samko šetrí, aby mohol odkúpiť od Maxiho kone, pretože sa chce osamostatniť.
Igor a Eva sa majú radi. Stretávajú sa po večeroch vo veži kostola svätej Alžbety.V tom čase vyjde nariadenie, že každý Žid musí nosiť žltú Dávidovu hviezdu. Eva má strach, veľmi sa bojí. Igor jej nechce dovoliť, aby nosila hvizdu. Nevie pochopiť, prečo by sa Źidia mali značkovať ako nejaké kone.
Ani samotní Židia nechápu, nechcú chápať aké nebezpečenstvo na nich číha. Mnohí ešte dúfajú, iní iba odovzdane čakajú na svoj osud.
Múdry Maxi však pochopí, aký tragický koniec čaká na všetkých Židov. Strach z budúcnosti sa snaží prekonať vzburou a čiernym humorom. Šesťcípu hviezdu si prišije nie na hruď, ale na chrbát. A hoci predtým nechodil do mestského parku, teraz tam začne chodiť, práve preto, lebo je tam nápis " Psom a Židom je vstup do parku zakázaný. 
Samko neberie vážne Maxiho reči, stará sa iba o rodinu a o prácu, je pedantný, vždy upravený, aj šesťcípu hviezdu si starostlivo prišije podľa príkazu. 
 Holič Ján Flórik, keď vidí, ako bohatnú gardisti- arizárotori, predá svoje holičstvo a stane sa gardistom. Jeho cieľom je získať židovský majetok a kúpiť si krásny salón na hlavnej ulici. Vstúpi do HSĽS a dá si ušiť čiernu gardistickú uniformu. Pracuje na sekretariáte strany ako politický referent. Je stále sebavedomejší, nevadí mu, že mnohí sa z neho a z jeho uniformy vysmievajú, odpľúvajú si, keď ho uvidia. Zoznámi sa s ďalšími gardistami, napr. s " bratom Hasom". Haso je na rozdiel od Flórika gardistom z presvedčenia, považuje sa za dobrého slovenského národovca. Flórik prisľúbi pomoc bohatému židovskému kožušníkovi Helderovi. Dohodnú sa, že Flórik pomôže jemu, jeho žene i ich malému synovi dostať sa za hranice.
Do mesta majú prísť Nemci. Gardisti sa pripravujú na riešenie židovskej otázky. Najmú si udavačov, ktorých úlohou je spísať zoznam tých židov, ktorí nenosia hviezdy. Jedným z udavačov je aj Žltý Dodo, bezcharakterný zlodejíček a povaľač z Námestia svätej Alžbety. Za každého udaného Žida dostane sto korún. Tajomník strany mu naznačí, aby zbytočne nechodil po meste, veď aj tak všetci Židia nosia hviezdy. Očakáva od Doda, aby do zoznamu tých, čo nenosia hviezdy zapísal najmä bohatých Židov. 
Igor sa začína báť o Evu. Obuvník Maguš mu poradí, aby dal Evu prekrstiť a oženil sa s ňou. Farár najprv váha, ale potom súhlasí. Pýta si však za to desaťtisíc korún. Evin otec, Samko, odmietne mladým dať peniaze, povie Igorovi, že Eva sa ako židovka narodila, a židovkou aj zostane. On potrebuje našetrené peniaze, aby mohol odkúpiť od Maxiho kone. Keď sa to Maxi dozvie, hrozne sa nahnevá na svojho priateľa. Predá mu kone a dá Igorovi sumu, ktorú požadoval farár. Za zvyšok peňazí mu má Samko každý deň doniesť liter rumu a nejaké jedlo. Igor sa ponáhľa za farárom, ale ten mu už nechce vystaviť dokument. Bojí sa, situácia je stále vážnejšia.
Igor si odvedie Evu domov, myslí si , že tam bude vo väčšom bezpečí. Eva sa stará o Igorovú chorú matku až do jej posledných chvíľ. Na jej pohreb prídu mnohí obyvatelia Námestia  svätej Alžbety, väčšinou Židia. Na spiatočnej ceste ich napadnú podnapití študenti, ktorých vedú gardisti. Maxi, pre ktorého ich napadli, predpovedá, že čoskoro si po nich prídu. 
Zúfalému Igorovi poradí obuvník Maguš, aby odišiel s Evou do hôr, kde je jeho brat horárom. Už je však neskoro. Ešte v ten deň začnú Nemci za pomoci gardistov odvádzať Židov. Gardistom velí Flórik a Haso. Haso sa necíti dobre na tejto poľovačke na ľudí, Flórik je však o to sebavedomejší. Vyberá Židov, ktorých majú odviesť. Je medzi nimi aj Eva, ktorá nemohla ani rozlúčiť s Igorom K tým, ktorých odvedú z Námestia svätej Alžbety, privedú Nemci a gardisti aj skupinu bohatých Židov z vilovej štvrte. 
Viac než tristo ľudí naženú do budovy školy a na druhý deň ich vedú cez celé mesto na stanicu. Tu nudiaci sa nemecký dôstojník privolá  k sebe malého chlapca, dá mu pomaranč a čokoládu, a keď sa chlapec obráti, aby sa vrátil k matke, zastrelí ho. Eva a dvaja mládenci chcú odniesť telo mŕtveho chlapca a vtedy Nemci zastrela aj ich. Eva umiera s Igorovým menom na perách.
 Haso je zhrozený z toho, čo videl na stanici, uvedomí si, že patrí na tú istú stranu ako dôstojník, ktorý zastrelil malého chlapca, neznesie výčitky svedomia a po príchode domov spácha samovraždu. Flórik, naopak, využije strach, ktorý zavládne v meste medzi Židmi a rozhodne sa uskutočniť svoj plán. Helderovcom sľúbi, že v noci ich autom prevezie cez hranice. Prikáže im, aby zobrali so sebou iba peniaze, kožušiny a šperky a pre prípad potreby lopatu. Za mestom Flórik zabije Helderovcov a zakope ich pri lesíku. O niekoľko hodín sa vracia do mesta aj s bohatou korisťou a nasťahuje sa do krásnej vily Helderovcov. 
 Po Evinom pohrebe sa Samko rozlúči s Maxim a s Igorom. Na kolenách prosí Igora o odpustenie, myslí si, že Evu zabilo jeho lakomstvo. On a jeho žena nechcú, aby aj ich syna Róberta postihol taký osud ako Evu, a preto sa rozhodnú spáchať samovraždu. Večer nasype Samko do polievky, do ich poslednej večere- jed. Samko pred otrávenou večerou strhne žene aj synovi žlté hviezdy. Róbert po šiestej lyžice zomrie. Rodičia sa pomodlia rozlúčia sa s mŕtvym synčekom a zjedia otrávené jedlo aj oni.
 Igor sa nemôže vyrovnať so smrťou Evy, zostal sám a samota ho desí. Príde za ním Maxi už ledva chodí, cíti, že onedlho sa poberie za Samkom aj on. Z úcty k svojmu mŕtvemu priateľovi a jeho rodine má už hviezdu pedantne prišitú na hrudi a hrdo ju nesie. 
 Igor sa rozhodne, že sa pomstí Flórikovi. V noci naňho počká pred vilou Helderovcov a zabije ho železnou tyčou. Potom ide rovno k rieke, hodí do nej tyč a nakloní sa, aby skočil do vody. Vtedy prichádza k nemu Maguš, ktorý v noci roznášal komunistické letáky, a odvedie ho preč.
Ladislav Mňačko- písal umelecké reportáže, eseje a romány, venoval sa najmä dokumentárnej próze, vydal 15 reportážnych kníh. 
Kniha Kde končia prašné cesty obsahuje reportáže a krátke črty z autorových ciest po východnom Slovensku. Predstavuje v nich bez akéhokoľvek prikrášľovania život a zmýšľanie ľudí v tamojších odľahlých, zaostalých regiónov.
 V Oneskorených reportážach podáva pravdivé svedectvo o politických procesoch v prvej polovici 50- tých rokov, o zničených osudoch nevinne odsúdených ľudí.
V knihe reportáži Dlhá biela prerušovaná čiara rozpráva o svojich cestách v západnom Nemecku, o stretnutiach s tamojšími ľuďmi.
Okrem reportážnych kníh vydal dve beletristické diela, vojnový román Smrť sa volá Engelchen a román Ako chutí moc.
Smrť sa volá Engelchen má autobiografický charakter. Je napísaný pútavým, živým štýlom. Odohráva sa počas 2. svetovej vojny a opisuje osudy členov jednej partizánskej skupiny. Mňačko ukazuje boj partizánov aj ich samotných bez idealizovania a schematizmu. Podáva neskreslený, otvorený a realistický obraz partizánskej vojny. Dej sa odohráva posledných mesiacoch vojny v Zlíne a v okolitých horách na slovensko- moravských hraniciach. Román má autobiografický charakter. 
Obsah
Hlavnou postavou a zároveň aj rozprávačom je partizán Voloďa. V posledné dni vojny ho trafila guľka do chrbtice. Odviezli ho do nemocnice, kde sa oňho starali doktor Brázda a Eliška. Voloďa mal ochrnutú spodnú časť tela. Bol netrpezlivým pacientom, bál sa, že zostane mrzákom. Ľutoval, že prežil a bol neprijenmý k doktorovi aj sestričke. Doktor Brázda veril, že Voloďa vyzdravie, pretože miechu mal neporušenú. Medzi Voloďom a Eliškou sa postupne vytvoril blízky, dôverný vzťah. 
Voloďa sa myšlienkach neustále vracia k udalostiam posledných mesiacov, niektoré svoje spomienky porozpráva sestričke Eliške. V románe sa táto retrospektívna časová línia strieda s prítomnosťou. 
Voloďa bol členom veľkej partizánskej skupiny, ktorá bojovala na slovensko- moravských hraniciach. Mal 24 rokov a k partizánom sa pridal preto, lebo chcel pomôcť tým, ktorí bojovali proti Nemcom. Veliteľom skupiny bol Rus Nikolaj, mal veľkú autoritu, bol to dobrý a rozvážny veliteľ. Jednotka mala viac než 100 členov, bola to jedna z najsilnejších skupín na hranici. Ukrývali sa v horách, v kopaničiarskej osade Ploština. Obyvatelia Ploštiny im poskytli prístrešie, pomáhali im, živili ich, napriek tomu, že im za to hrozila smrť.
Skupine sa darilo spôsobovať Nemcom značné škody a straty. Pri jednej akcii zabili nemeckého generála a viacerých dôstojníkov a získali cenné dokumenty, ktoré odovzdali partizánskemu štábu.
Okrem Čechov a Slovákov boli v skupine niekoľkí Rusi, Srb Peter a Fred, ktorý bol nemeckej národnosti. Voloďa nemal rád zbytočné násilie, preto mu bol Srb Peter nesympatický. Zdalo sa mu, že Peter je krutý a že príliš ľahko zabíja. Spriatelil sa najmä s Fredom, ktorý mu porozprával, že jeho otec, inžinier Kubis, hrá nebezpečnú hru, jeho vila v Zlíne je centom konšpirácie. Kubis sa vydával za dôsledného a fanatického Nemca, naoko sa priatelil s najvyššími nemeckými dôstojníkmi. Zásluhou Kubisa dostával štáb partizánskej armády neoceniteľné informácie. Pomáhala mu v tom aj jeho zamestnankyňa, krásna červenovláska Marta. Kubisa a Martu nenávidel celý Zlín, Martu považovali iba za prostitútku pre nemeckých dôstojníkov a  o Kubisovi si všetci mysleli, že je bezcharakterný zradca. Marta sa vydávala za Češku, mala falošný krstný list, v skutočnosti sa volala Goldová a  bola Židovka. Všetkých jej príbuzných deportovali do koncentračného tábora, zachránila sa iba ona a jej brat, ktorý emigroval do Ameriky. Marta sa ukrývala dva roky v Ploštine, potom ju Kubis zamestnal vo firme, kde bol vedúci a zapojil ju do protifašistického odboja. Hrala úlohu dvojitej špiónky, bola vyzvedačkou Nemcov a zároveň získala dôležité informácie pre partizánsky štáb.
 Voloďa vedel po nemecky, vyzeral dôveryhodne, býval upravený, a  preto ho Nikolaj často poveroval rôznymi úlohami v okolitých mestách. Viackrát ho poslal i do Zlína, do vily inžiniera Kubisa. Voloďa sa zblížil s Martou a zamiloval sa do nej. Tušil, že je Židovka, videl, že v súkromí, keď už nemusí chladnokrvne hrať svoju rolu, hrozne trpí. Voloďa sa o ňu bál, vedel, že to, čo robí, je veľmi nebezpečné. Bol k nej nežný a pozorný, zdalo sa mu, že Marta obohatila a naplnila jeho život. Po vojne si ju chcel vziať za ženu.
Raz sa Voloďa vrátil zo Zlína so zlou správou, do mesta prišli obávané špeciálne oddiely SS vycvičené na vyhľadávanie partizánov v horách. Nikolaj rozhodol, že opustia Ploštinu, kým je čas.
 V Ploštine sa v tých dňoch objavili dvaja neznámi muži, ktorí sa chceli pridať k partizánom. Tvrdili o sebe, že utekajú pred gestapom a že už niekoľko dní blúdia v horách. Vypočúval ich Voloďa a podarilo sa mu viackrát ich prichytiť pri klamstve, neveril im a navrhoval, aby ich zastrelili. Nikolaja pomýlilo, že jeden z nich bol strašne dobitý, akoby ho skutočne vypočúvalo gestapo, a preto rozhodol, že ešte počkajú. Poveril Freda, aby ich prísne strážil a nespúšťal z očú.
Partizánom sa podarilo niekoľko veľmi úspešných sabotážnych akcií, okrem iného vyhodili do vzduchu most, poškodili elektrické vedenie, prepadli oddiel SS. Po jednej takejto úspešnej akcii sa vrátil Peter aj s ukoristenými samopalmi a pancierovými päsťami, Jedna z pancierových pästí, najnovší model zaujala aj Nikolaja. Pri neopatrnej manipulácii však zbraň vybuchla a Nikolajovi odtrhla nohy. Mal ešte toľko síl, aby si sám vpálil guľku do hlavy. Skupina si musela okamžite zvoliť nového veliteľa, stál sa nim Griška. Na voľbe nového veliteľa sa zúčastnil aj Fred, hoci mal dozerať na dvoch podozrivých. Tí využili zmätok, ktorý nastal po výbuchu, a ušli. Osadu nikto nestrážil, pretože i chlapec, ktorý bol na stráži, opustil svoje miesto. Griška chlapca za to, že opustil stráž, na mieste zastrelil a o Fredovom osude mal rozhodnúť partizánsky súd. Všetci, až na jedného Rusa, hlasovali za trest smrti, aj Voloďa, hoci ma Freda rád. Fred však svojím činom ohrozil celú skupinu. Popravčia čata zložená zo šiestich partizánov však strelila vedľa, nikto nechcel Freda zastreliť. Griška na druhý rozkaz na streľbu nevydal, čo všetci privítali sa jasotom.
Partizáni sa rozhodli, že okamžite odídu z Ploštiny. Domnievali sa, že ak aj Nemci prídu, nenájdu po partizánoch ani stopy, a tak neublížia civilnému obyvateľstvu. Hrozne sa mýlili. Nemecké špeciálne komando sa už pripravovali na akciu proti Ploštine. Dvaja zradcovia im mali ukázať nielen cestu, ale dosvedčiť aj to, kto s partizánmi spolupracoval, Marta sa dozvedela o akcii a spolu s Karolom, partizánom, ktorý bol práve v Zlíne, bežali upozorniť obyvateľov Ploštiny. Bolo však už neskoro. Nemci obkľúčili osadu. Marta a Karol sa ukryli v kroví, odkiaľ videli celú hrôzu. Nemci nahnali všetkých mužov a chlapcov, spolu ich bolo 27, do jedného z domov  a za živa ich upálili. Potom vypálili celú osadu a odišli. Karol nevydržal tú hrôzu, zabil sa. Marta ešte dlho potom ležala v horúčke. 
Nemci sa od dvoch zradcov dozvedeli aj o tom že Kubisova vila je vlastne centrom konšpirácie. Prepadli vilu, Kubisa dobili na smrť a jeho telo vyvesili v meste na výstrahu..  Všetci partizáni boli zhrození, trpeli výčitkami svedomia, ale museli sa spamätať a konať. Nemci im boli v pätách. Rozdelili sa na štyri skupiny, skupina, v ktorej bol aj Voloďa, dostala za úlohu prinútiť Nemcov, aby sledoval ich stopu, a tak ich odlákať od ostatných, aby oni mohli obnoviť bojovú činnosť. Bola to takmer samovražedná úloha, všetci to dobre vedeli. K skupine sa pred časom pridali aj dvaja nemeckí vojaci, ktorí dezertovali od svojej jednotky a partizáni ich, hoci s nevôlou, prijali. Boli to však vynikajúci vojaci, dobre poznali zbrane a veľmi partizánom  pomohli. Nemecké komando so psami im boli neustále v pätách. Pri jednej prestrelke sa partizánom podarilo zabiť niekoľko psov a Nemcov, oni však stratili ôsmich druhov. Po niekoľkých dramatických a strašných dňoch a nociach, keď sa už takmer vzdávali nádeje, zistili, že Nemci odišli. 
Voloďu v nemocnici trápia hrozné výčitky svedomia, prenasledujú ho nočné mory, stále vidí pred sebou horiace domy Ploštiny, vyčíta si, že on zostal nažive, kým nevinní ľudia zomreli. Podobné stavy prežíva aj Marta, po vojne ňou všetci pohŕdajú, aj ona sama sa cíti špinavá, potupená. Navštívi v nemocnici Voloďu, aby sa s ním rozlúčila, tvrdí, že odchádza za bratom do Ameriky. Obidvaja vedia, že ich vzťah už nemá budúcnosť, neboli by spolu šťastní, nevedeli by nikdy prekonať hrôzy, ktoré zažili. Prišla za Voloďom, aby mu povedala meno toho dôstojníka, ktorý dal rozkaz na vypálenie Ploštiny- bol to generál Engelchen. Vedela, že Voloďa sa postará o to, aby neušiel spravodlivému trestu. O pár týždňov navštívi Voloďu Martin brat a oznámi mu, že Marta zomrela, nechcela už ďalej žiť a vzala si morfium.
Voloďa sa pomaly uzdravuje, vie už chodiť pomocou palice. Požiada doktora Brázdu, aby ho pustil z nemocnice. Eliške sľúbi, že sa vráti, veď ju má veľmi rád, najskôr však musí nájsť Engelchena.
Ako chutí moc
Obsah
Fotografista Frank prichádza do smútočnej siene, kde sa bude konať dva dni trvajúca rozlúčka s jedným z najvyšších straníckych funkcionárov štátu. Frank je tu pracovne, má robiť fotografie pre tlač. Pri tejto príležitosti spomína na to, akým človekom býval mŕtvy, keď ešte bol jeho priateľom, a akým sa stal, keď postupoval do stále vyšších funkcií.
 Frank ho spoznal Povstania ako veliteľa legendárnej partizánskej skupiny. Vtedy ešte bol odvážny a energický, mal veľkú autoritu. Frank sa s ním priatelil, bol mu aj svedkom na svadbe. Potom sa však bývalý priateľ začal meniť. Čím vyššie stúpal ako funkcionár, tým hlbšie klesal v očiach priateľov. Moc ho zmenila, zdeformovala jeho charakter. Považoval sa za neomylného, rozhodoval o všetkom, i o takých oblastiach, ktorým vôbec nerozumel. V mene triedneho boja zničil a odstránil mnohých ľudí vo svojom okolí. Napokon sa už každého bál, nikomu neveril, bál sa o svoje postavenie, žil v neustálom strachu. Postupne sa od neho odvrátili všetci bývalí priatelia, ani Frank sa s ním už nestýkal, ale pozorne sledoval jeho kariéru, ako fotograf si pre seba s obľubou robil o ňom kompromitujúce zábery. Funkcionár sa rozviedol a zobral si svoju mladú sekretárku, s ktorou však nežili dobre. So synom mal veľmi zlý vzťah. Martin neprišiel ani na jeho pohreb. Funkcionár okúsil, ako chutí sláva, moc, peniaze, ale neprišiel na to, že v živote sú aj väčšie hodnoty . Napokon zomrel celkom opustený, stratil nielen česť a tých, ktorí ho skutočne mali radi, ale aj postavenie, nemal už skutočnú moc, pred definitívnym pádom ho zachránila iba choroba  a smrť.

Prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 60- tých rokoch 20. storočia
Ladislav Ťažký, Andrej Chudoba, Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Ján  Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Ladislav Ballek
 Ladislav Ťažký- odmietal princípy socialistického realizmu a klasickej prózy, snažil sa vytvoriť diela celkom novej kvality. Je autorom, mnohých noviel, románov, esejí, filmových scenárov a rozhlasových hier. Vo svojich dielach spracoval najmä vlastné skúsenosti z čias 2. svetovej vojny. S tematikou vojny sa zaoberá v knihách Dunajské hroby, Amenmária,  Kŕdel divých Adamov, Pochoval som ho nahého, Pivnica plná vlkov a Evanjelium čatára Matúša.
 Novela , Dunajské hroby rozpráva príbeh štyroch slovenských vojakov, ktorí ušli z nemeckého zajatia a cez zamrznutý Dunaj sa pokúsili dostať domov. 
Amenmária- autobiografický román s podtitulom Samí dobrí vojaci- je román o vojne, láske a dospievania. 
Kŕdel divých Adamov- trojnovela, 
 V románe Pivnica plná vlkov sa zaoberal tematikou vojny iba v jej 1. časti. V 2. časti zobrazil násilný proces kolektivizácie na slovenských dedinách po skončení vojny.
  V zbierke poviedok Pochoval som ho nahého píše o osude jednej slovenskej rodiny vo vojnových časoch. Jednotlivé poviedky sú obrazom toho, ako vojna ničí a deformuje prirodzenú ľudskosť.
 Voľným pokračovaním románu Amenmária je román Evanjelium čatára Matúša. 
Dunajské hroby 
Obsah
 Rozprávačom a hlavným hrdinom je desiatnik Jozef Zvala. 
Úvodnú a záverečnú časť tvorí alegorický sen desiatnika Zvalu, ktorý ušiel z nemeckého zajatia.
 V úvodnej časti sa Zvala ocitá a aule univerzity pred čestným súdom, ktorému predsedá Otec a Vodca, predstavitelia nemeckej ríše a Slovenskej republiky. Súdia ho kvôli zrade, obviňujú ho, že nebol dobrým nemeckým vojakom. Súd ho vylúči zo spoločnosti, rozsudok znie, že Zvala musí odovzdať svoju tvár, odteraz bude žiť a chodiť bez tváre.
 Zvala uvažuje na moste cez Dunaj o smrti, chcel by zomrieť, tak ako zomreli jeho traja druhovia, ktorých pochoval Dunaj.
   V druhej časti rozpráva desiatnik príbeh o tom, ako sa zachránil. Keď ušiel zo zajatia, podarilo sa mu dostať až na pravý breh Dunaja pri Bratislave, kadiaľ viedla hranica. Most a hranicu strážili nemeckí vojaci. Tu sa stretol s troma slovenskými vojakmi, ktorí tiež utiekli zo zajatia a chceli sa dostať domov. Najskôr ich považoval za Nemcov, lebo mali na sebe nemecké plášte. Vojaci, Gadáň, Šurkava a Mičinec si ich obliekli na slovenské uniformy, aby sa celý deň mohli ľahšie pohybovať. V neďalekej reštaurácii sa Mičinec zoznámil s čašníčkou Gizkou, ktorá si ho odviedla domov. Zostali traja Zvala, Gadaň a Šurkava. Zdalo sa, že ľad na Dunaji je dosť silný a Gadaň sa rozhodol, že sa pokúsi prejsť na druhú stranu. Ľad však už bol miestami slabý a Gadaň uprostred Dunaja sa zrazu stratil v ľadovej vode.  Zvala a Šurkava sa ukryli 
v kríkoch. Zvalove choré srdce spôsobilo, že na istý čas stratil vedomie. V bezvedomí sa mu zdalo, že vidí Mičinca. Chcel ho varovať pred Gizkiným domácim, ktorý udal Gizu Nemcom, že ukrýva utečenca. Keď sa prebral, išli ďalej a dostali sa na smetisko, kde našli starú vyhodenú truhlicu. Ľahli si do nej, rozmýšľali, kde je teraz Gadáň, kam ho zaniesol Dunaj. Potom zaspali a Zvalovi sa snívalo, že nemeckí vojaci odviedli Gizu a Mičinca k Dunaju a tam ich zastrelili. Aj im sa stal Dunaj hrobom. Ráno vyliezli z truhlicea a videli, že neďaleko pracuje skupina zajatcov. Od jedného z nich sa dozvedeli, že keď sa večer vracajú cez most, nie vždy ich rátajú. Šurkava sa rozhodol, že sa medzi nich zaradí a pokúsi sa dostať na druhú stranu. Plán sa mu nepodaril, Nemci začali rátať zajatcov. Šurkavu zastrelili, keď sa pokúsil o útek. Dunaj pochoval i jeho. Zvala ostal sám. Na druhý deň začali americké lietadlá bombardovať most i mesto. Zvala využil, že v tej chvíli nikto nestrážil most a prebehol na druhú stranu. Vbehol do budovy univerzity, kde mu oznámili, že je na hlavnom veliteľstve gardistov.
 Záverečnú časť novely tvorí opäť alegorický sen, Zvala je zasa pred súdom, ktorému už predsedá iný Otec. Tento súd ho súdi za to, že bol nemeckým vojakom, možno aj špiónom a gardistom. Porota sa chystá hlasovať o jeho treste. Zvalovi je jedno, ako sa rozhodnú, on vie, že je vinný. Je vinný, lebo žije. On si už vybral svoj osud- o chvíľu bude medzi mŕtvymi kamarátmi a zostane medzi nimi na večnosť, čistý, so svojou tvárou.
 Ján Johanides- vo svojich dielach sa snažil preniknúť do hlbín ľudskej psychiky, do vedomia i podvedomia človeka.
Súkromie- kniha obsahuje päť noviel, využíva vplyvy modernej západoeurópskej prózy. Zaoberá sa problémami moderného človeka, otázkami ľudskej samoty, slobody, bytia.
Kniha Podstata kameňolomu obsahuje úvahy herca, ktorého strach, depresia a úzkosť dovedú k nevydarenému pokusu o samovraždu. 
Kniha Nepriznané vrany je o ekologických problémoch. Rozprávačom novely je reportér, ktorý sa zúčastní na oslavách sviatku pracovníka veľkého chemického závodu na južnom Slovensku. Stretnú sa tu ľudia rozličných generácií, pováh a názorov a krátia si čas zabíjaním moriek. Sú to priam vzoroví malomeštiaci s konzumným spôsobom života. Časom sa rozprúdi medzi nimi debata o problémoch, ktoré spôsobuje chemická továreň v okolí. Hostina sa premieňa na vášnivú diskusiu o potrebe zachovať zdravé životné prostredie o negatívnom vplyve netvorivej práce na ľudskú psychiku. Pomocou centrálneho motívu vrán, ktoré po prelete nad dymiacim komínom padnú otrávené na zem a ktoré zodpovedný pracovník neprizná, kritizuje autor nemorálnosť zatajovania skutočnej pravdy o životnom prostredí. Kniha Balada o vkladnej knižke je o rodine, v ktorej peniaze narušili vzťahy medzi jej členmi.
Vincent Šikula
Diela: Na koncertoch sa netlieska- obsahuje 18 krátkych poviedok. Ich základom sú pocity a zážitky mladého muža, ktoré prežíva ako vojak základnej služby v kasárňach i mimo nich. 
Zbierka desiatich poviedok Možno si postavím bungalow nadväzuje na prvú knihu. Mladý hrdina je už doma, v rodnom kraji a prežíva rad drobných stretnutí a zážitkov.
Psychologická novela S Rozarkou je krehký, baladický príbeh o mentálne zaostalom dievčati a jeho bratovi. Rozprávač Ondrejko žije so svojou duševne zaostalou sestrou Rozarkou v rodičovskom dome. Usiluje sa postarať o sestru, chce preniknúť do jej sveta, rozpráva jej rozprávky  a rôzne príbehy. Napriek svojej snahe sa mu to nepodarí a Rozarka skončí v sociálnom ústave. Ondrejko ostáva sám so zúfalým pocitom svojho ľudského zlyhania.
Prozaické dielo Nebýva na každom vŕšku hostinec je komponované a hudobná skladba.
Veľkú pozornosť vzbudil svojou románovou trilógiou, ktorá pozostáva z nasledujúcich častí: Majstri, Muškát, Vilma. Jej dej sa odohráva počas 2. svetovej vojny, počas Povstania, a po skončení vojny. 
Majstri- je prvou časťou trilógie, jeho dej sa odohráva v období druhej sv. vojny na západnom Slovensku v dedine Okoličné. Hlavnými postavami sú tesársky majster Guldán, jeho traja dospelí synovia a nevesta Vilma. Román sa skladá z piatich častí- Tesári, Dvaja, Veža, Divadlo, Slnečné hodiny.
Obsah
Majster Guldán a jeho traja synovia boli znamenití tesári. Boli hrdí na svoje remeslo a na kvalitu svojej práce. Jakub mal už 30 rokov, Ondrej 26 a Imrich bol po vojenčine. Pracovali spolu, pod vedením otca, ľudia si ich vážili, mali ich radi, práce mali stále dosť. 
Majster Guldán bol vdovec. Jeho manželka zomrela pred rokmi aj s dieťaťom po pôrode. Po jej smrti sa majster dlho nevedel spamätať. Začal piť, deťom nevaril, oddával sa smútku. Mal verného kamaráta klampiara Karčimarčika, s ktorým viedli spolu učené debaty. Karčimarčik ho dostal z letargie a priviedol ho k tomu, aby sa začal riadne starať o synov. Aj teraz, o mnoho rokov neskôr, ho Karčimarčik upozorňoval, že jeho synovia sú vo veku, keď už dávno mali byť ženatí. Guldán sa však bál, že keď sa synovia oženia ich tesárska partia sa rozpadne. Podarilo sa mu vybaviť aj to, aby synovia nemuseli hneď od začiatku vojny narukovať na front. Zdalo sa mu, že synovia sú mu za to málo vďační.
 Majster Guldán bol svetaznalý, za mladi pochodil celé Uhorsko, mal však i svoje chyby- bol veľmi tvrdohlavý, prísne kritizoval aj maličkosti na robote iného a občas si aj rád vypil.
 Guldánovci dostávali prácu v dedine Plavec, na stavbe školy. Jakub a Ondrej sa tu zoznámili s dvoma miestnymi dievčatami. Po príchode domov oznámili otcovi, že sa budú ženiť. Keď mu povedali, že sa chcú odsťahovať do Plavca, začali sa medzi nimi nezhody. Synovia však už odmietali otca bez slova poslúchať. Najstarší, Jakub, mu vykričal, že by chcel byť majstrom až do smrti  a oni by mali byť tovarišmi. On vraj vie, že otec sa bojí chvíle, keď odídu od neho a on zostane sám. Preto ich má stále za malých chlapcov. Majster Guldán sa musel zmieriť so situáciou- Jakub a Ondrej sa oženili a odsťahovali sa .
 Po odchode Jakuba a Ondreja zostal s otcom iba Imrich. On mal dievča v ich dedine, volala sa Vilma, bývala s matkou, jej otec už pred rokmi odišiel do Ameriky, po čase však prestal posielať peniaze. Vilma a jej matka mali k sebe srdečný, kamarátsky vzťah, často sa naťahovali a žartovali. Vilma mala rada deti, poznali ju všetky z okolia. Keď sa k nim prišli zohriať, nikdy ich nevyháňala z domu ako ostatní susedia. Prešiel rok, majster a Imrich pracovali vo dvojici. Imrich oznámil otcovi, že sa chce ženiť. Svadbu dohodli na máj. Jedného dňa prišiel domov majster Guldán s radostnou správou. Ich partia má robiť tesárske práce na stavbe novéhokostola v susednej dedine Cerovej, musia prísť pomôcť aj dvaja starší synovia a Imrich nech radšej odloží svadbu na neskôr. Imrich nechcel o tom ani počuť,otec ho však tvrdohlavo presviedčal a Imrich napokon ustúpil. Dohodli sa, že svadbu odložia na jeseň, ale Imrich mal podmienku- Vilme to musí vysvetliť majster.
 Guldánovci, opäť spolu všetci štyria, pracovali v Cerovej. Robota sa im darila, kostol rástol ako z vody. Všetci Cerovčania ochotne pomáhali pri stavbe, veď na ňu niekoľko rokov šetrili. Medzi Cerovčanmi bola i pekná a šikovná Štefka, ktorej sa Imro veľmi páčil, išla na ňom oči nechať. Štefke dvoril správca Kirinovič, ktorý bol od nej starší. Štefkinmu otcovi sa správca nepáčil, bol by radšej, keby si jeho dcéru vzal Imrich. Aj bratia stále podpichovali Imricha kvôli Štefke, on však odolal a zostal verný Vilme. 
Po dokončení prác na kostole sa dvaja starší bratia vrátili domov. U Guldánovcov sa opäť začalo hovoriť o svadbe. Otec nahováral syna, aby ešte pred svadbou opravili chalupu. Nakoniec začali s opravami a vtedy vysvitlo, že do svadby to už nestihnú. Termín svadby znova odložili, mala byť na Vianoce, napokon sa konala až na Štefana. Po svadbe bývala Vilma u Guldánovcov. Bola šikovná, všetko žiarilo čistotou, rada sa smiala, vždy bola vľúdna a veselá. Skrášlila dvor, záhradku a našla si čas aj na to, aby každý deň zašla za matkou. Teraz bola doma aj jej staršia sestra, ktorej manžel, žandár, zostal na strednom Slovensku. Od neho mali správy o tom, čo sa tam deje.
 Vojna trvala, obetí pribúdalo, ľudia sa báli o svoje majetky i životy. Dvaja starší synovia majstra Guldána museli tiež narukovať. Prichádzali správy o ústupe Nemcov na východnom fronte, Rusi sa blížili k Slovensku. Na strednom Slovensku vypuklo Povstanie. Majster Guldán dostal správu, že aj jeho dvaja synovia prebehli k partizánom. V Okoličnom však nebolo veľa hrdinov. Ľudia vyčkávali, ako sa vyvinie situácia. 
Kirinovič prišiel zavolať Guldánovcov, aby na majeri,kde bol správcom, postavili šopu. Imrich sa znovu stretol so Štefkou, ktorá už bola Kirinovičovou ženou. Myslieval na ňu stále častejšie.
Kirinovič zvolal chlapov na tajnú schôdzku. Debatovali o vojne, o situácii na Slovensku. Po schôdzi sa Imrich cestou domov stretol so Štefkou. Tá sa mu s plačom priznala, že Kirinovičom nie je šťastná a že ona ešte stále má rada jeho. Začali sa stretávať vždy, keď Kirinovič odcestoval do Bratislavy. 
Vilma zbadala, že niečo nie je v poriadku, Imrich sa zmenil, ona však nepodozrievala jeho, chybu hľadala v sebe. Tajne si aj poplakala, často si obzerala v zrkadle tvár, aby zistila, čo sa jej mužovi na nej nepáči. Majster Guldán vyčítal synovi, že Vilmu zanedbáva. 
Imrich stále častejšie myslel na to, čo sa deje na Slovensku, vedel, že sa ho budú po vojne pýtať, čo robil v tom čase on. Bol práve u Štefky, keď v noci prišlo na majer nákladné auto s niekoľkými mužmi, ktorí sa rozhodli odísť do Povstania. Všetci vedeli, že Imrich je u Štefky, vyvolali ho von a on nastúpil k ostatným chlapom na nákladné auto a spolu sa vydali na cestu. 
V druhej časti trilógie zobrazuje autor priebeh Povstania a jeho porážku. Imrich sa z hôr vracia fyzicky aj psychicky zlomený, chorý. Tretia časť je venovaná Imrichovej manželke Vilme. Ona a majster Guldán sa obetavo a s veľkou láskou starajú o Imra, ale nepodarí sa im zachrániť ho, v závere trilógie Imrich zomiera.
 Historické udalosti, spracoval Šikula v tomto románe netradičnou formou. Nezlepšoval ani nezhoršoval to, čo sa na dedine dialo. Po vydaní románu mu vyčítali, že tému SNP spracoval nevážnym, nedôstojným spôsobom. Autor hovorí pravdivo o tom, že ani po vypuknutí SNP neboli všade na Slovensku hrdinovia. 
Peter Jaroš- vo svojej tvorbe využíva prvky existencializmu, nového románu, postmoderny a magického realizmu. Napísal scenáre k filmom Pacho, hybský zbojník, Tisícročná včela.
Menuet, Krvaviny, Až dobehneš psa, Pradeno, Telo v herbári- zbierky poviedok odohrávajúcich sa na dedine. 
 Tisícročná včela- román zasadený do autorovej rodnej dediny Hybe. Zobrazuje osudy troch generácií rodiny Pichandovcov v období od konca 19. str. do roku 1918. Jaroš do príbehu vložil aj dejiny obce. Využíva dokumentárne záznamy obce, reálny dej ožívajú sny, predstavy, neskutočné javy, zázraky. Román je oslavou práce, pretože práve pracovitosť a životaschopnosť- vlastnosť typická pre včely- pomohla prežiť slovenskému človeku tisícročie plné biedy a utrpenia. Okrem práce je v románe dôležitá aj láska vo všetkých svojich podobách: čistá, verná, úprimná, zmyselná, vypočítavá, krutá, tragická. Autor využíva situačný humor, slovný humor, iróniu a paródiu.
Obsah
Martin Pichanda a jeho žena Ružena mali tri deti- Kristínu, Sama a Valenta. Martin bol v dedine veľmi obľúbený vďaka svojim príhodám. Chodil na múračky, a tak pochodil celé Rakúsko- Uhorsko. Mal doma plno starých máp, sníval o vzdialených krajinách, napr. o Madagaskare a Zanzibare. Bol láskavý, rád sa zabavil v krčme pri poháriku vína. Bol novátorom, okrem včiel sa zaujímal o ovocinárstvo. So starými Pichandovcami sa zo života rodiny vytratila harmónia a pokoj, ich deti zažívali tragédie a nešťastia, Valent vyštudoval právo a stal sa z neho pán. Z vypočítavosti sa oženil s bohatou Hermínou. Kristína  a Samo mali svadbu v jeden deň . Kristína s Matejom boli sprvu šťastní, ale nemali deti. Keď Kristína ovdovela, na pohoršenie celej rodiny žila so ženatým Julom Mitronom, s ktorým mala aj deti. Starala sa však aj o Julovu slabomyseľmú ženu Matildu. V centre románu sa ocitá najstarší Samo, prezývaný Včela. Mal šesť detí: Janka, Samka, Petra, Karola, Emku a Marka. Najstaršieho Janka zabila zblúdená guľka na múračkách v cudzej zemi, Emku zachytilo koleso mlyna, Samo odišiel do Ameriky, Karol a Peter zahynuli počas 1. sv. vojny. Rodičom zostal len syn Marek, ale ani jeho sny o zbohatnutie sa nesplnili. 
Ladislav Ballek- je predstaviteľom tradičnejšie orientovanej, realistickej prózy s prvkami lyrizmu. Námety pre diela, romány Južná pošta, Pomocník a Agáty- čerpal z oblasti južného Slovenska a z vlastných spomienok na detstvo a mladosť. Ich dej sa odohráva v malom pohraničnom meste Palánk v prvých povojnových rokoch.
Južná pošta je zbierkou autobiograficky ladených noviel. 
Pomocník - osou románu je príbeh mäsiara Riečana a jeho pomocníka Volenta Lančariča. Pokračovaním je román Agáty, zobrazuje život Palánku v povojnovom období, hlavnou postavou sa stáva samotné mesto Palánk.
Pomocník - obsah
Hlavnou postavou je mäsiar Štefan Riečan, ktorý prichádza na južné Slovensko z Horehronia. Počas vojny prišiel o dom i o mäsiarstvo a  ako bývalému partizánovi mu mali prideliť mäsiarstvo v Palánku. Riečan si myslel, že dolniaky sú hotovým rajom doma stále počúval o bohatstve a o úrodných poliach týchto oblastí. Dúfal, že tu sa mu splní sen o pokojnom a šťastnom živote. Na mestskom národnom výbore mu pridelili dom a mäsiarstvo v Obchodnej ulici, voľakedy najkrajšej časti mesta. Úradník ho upozornil, že v dome zostal pomocník bývalého majiteľa, odmieta odísť z domu, kde vyrastal. Odporučil Riečanovi, aby sa ho čím skôr zbavil. Riečan našiel dom i bitúnok v úplnom poriadku, mäsiarstvo čisté, upratané a pripravené na otvorenie. Bola to zásluha Volenta Lančariča, pomocníka bývalého majiteľa. Riečan sa nevedel odhodlať na to, aby ho poslal preč. Okrem toho, myslel si, i on bude potrebovať pomocníka a Volent to tu dobre pozná. Rozhodol sa, že si ho ponechá.
Volent bol sirotou, vychoval ho bývalý majiteľ Koháry a jeho žena. Mal ťažké detstvo, vyrástol bez lásky, hoci po nej veľmi túžil. Koháry zistil jeho talent na mäsiarsku prácu a obchodovanie. Stal sa z neho šikovný mäsiar, najlepší v meste. V mladosti bol neskrotný výtržník a pijan, často mal problémy so žandármi. V meste mal veľmi zlú povesť. Neskôr zvážnel, jeho cieľom bolo mať raz vlastný obchod a osamostatniť sa. Túžil po majetku, moci a peniazoch. Bol temperamentný, sebaistý, neobyčajne bystrý a podnikavý. Vedel sa vynájsť v každej situácii a zo všetkého dokázal vytĺcť kapitál.
Riečan odcestoval domov a o niekoľko dní sa vrátil aj so ženou a dcérou. Prišli iba s niekoľkými batohmi, žena aj dcéra mali oblečené sviatočné horniacke kroje, ľudia na ulici sa za nimi otáčali. Obidve boli veľmi pekné, Riečanka bola statná, hrdá tmavovlasá štyridsiatnička s prísnymi a chladnými očami, vyzerala však oveľa mladšia. Dcéra Eva mala 17 rokov, bledú pleť a plavé vlasy, viac sa podobala na otca. Nechcela sem prísť, celú cestu preplakala, smútila za domovom a najmä za svojou láskou, mládencom, ktorý bol voľakedy Riečanovým učňom. Riečan, keď si všimol, že on a Eva sú stále spolu, chlapca vyštval z domu, i keď ho mal v podstate rád. Eva doteraz neodpustila otcov, správala sa k nemu odmietavo, ani sa naňho nepozrela na jeho pokusy utešiť ju mu iba odvrkla, aby jej dal pokoj a staral sa o seba.
Žena aj dcéra už po týždni prestali nosiť kroj, dali si ostrihať vrkoče, chodili ku kaderníkovi a ku krajčírovi. Dbali na svoju reč, snažili sa nepoužívať nárečové slová. Riečan starostlivosť o dcéru celkom prenechal žene. Nazdával sa, že ona najlepšie vie, ako ich jedinú dcéru dobre vydať a dostať do takzvanej lepšej spoločnosti. Eva a jej matka boli nadšené novým životom Pred zrkadlom sa učili, ako majú správne chodiť, hovoriť, gestikulovať. Celé dni leňošili, ustavične niekoho ohovárali, chodili po obchodoch, po večeroch sa zabávali, pozývali si hostí alebo chodili von do mesta. 
Riečan, naopak sa nechcel vzdať svojich šiat, odmietol, si obliecť mestské šaty, ktoré mu žena kúpila. Bol poverčivý, nazdával sa, že keď sa vzdá svojho starého oblečenia, postihne ho čosi zlé. Neustále sa obával, že ich šťastie je iba prechodné a jedného dňa prídu o všetko. Bál sa aj posmechu, keby sa vyobliekal do panských šiat. Túžil za svojím niekdajším jednoduchým obyčajným životom na dedine. Tu v Palánku sa cítil cudzí, nerozumela tomuto mestu a životu. Žena aj dcéra sa k nemu správali opovržlivo, s ničím neboli spokojné, hanbili sa za neho, okrikovali ho ako paholka.
Riečan bol mierny, skromný a pokorný. Bol neistý, neveril si, zdalo sa mu, že počas vojny zlyhal, odišiel od svojej skupiny z hôr, lebo sa bál o ženu a dcéru, potom pri vypočúvaní nevydržal fyzické týranie a prosil Nemcov o milosť.
Riečan bo nadšený svojím pomocníkom. Uznal, že je vynikajúcim obchodníkom a mäsiarom, lepším ako je on. Spoliehal sa na neho vo všetkom. Mäsiarstvo vďaka Volentovej šikovnosti a kšeftárstvu vynášalo stále viac peňazí. Volent mal Riečana svojím spôsobom rád, vedel, že je to človek, ktorý mu nikdy neublíži. Zistil, že Riečanova žena má podobné ambície ako on, aj ona chcela zbohatnúť, v mnohom sa podobali. Volent chcel získať majetok nielen pre seba, ale i pre svojho majstra a jeho ženu. Veril, že k nim patrí, že ho prijali do rodiny. Chcel sa zapáčiť najmä Riečanke- zaobstaral jej peknú prepychovú vilu a dopomohol je k veľkému bohatstvu.
Riečan sa najčastejšie zdržiaval v kuchyni, do izieb vily ani nechodil. Tam sa po večeroch zabávali jeho žena a dcéra s miestnymi dôstojníkmi. K Eve chodieval i učiteľ  klavíra, mladý muž pochybnej povesti. Riečanka túžila po bezstarostnom živote, po zábavách, nevedela odpustiť mužovi, že kvôli nemu sa nemohli ukazovať v lepšej spoločnosti. Muž jej bol čoraz väčšmi na príťaž, tvárila sa, akoby neexistoval, ponižovala ho, otvorene dávala najavo svoj odpor k nemu. 
Riečanka obdivovala Volentovu vynachádzavosť, spriahla sa s ním v nezákonnom podnikaní a napokon a stala jeho milenkou. Volent a ona postupne prebrali vedenie obchodu, s Riečanom sa už o ničom neradili. Keď už Riečan nevedel ďalej zniesť nemravný život svojej manželky a dcéry, rozhodol sa odcestovať domov. Chcel priviesť svoju matku, aby ona vychovávala dcéru, a brata, aby nahradil pomocníka Volenta. Keď Riečanka zistila, že muž odišiel, uľavilo sa jej. Poslala za ním odkaz, aby sa do Palánku už ani  nevracal, lebo ona ho už má po krk a nechce s ním žiť. O niekoľko dní mu poslala balík s vecami a niečo peňazí. Matka s bratom naliehali na Riečana, aby celú vec dal k súdu, ale o to odmietol. Začal pracovať v zlievárni, býval so svojím bývalým  kamarátom z vojny, spolu sa starali o domácnosť, chodili na ryby, do lesa, ale aj do kina alebo na futbal. Riečan neprestal myslieť na Palánk, dúfal , že sa tam predsa len raz vráti. Ale mesiace plynuli, a on nevedel o Palánku nič. 
Jedného dňa ho prišiel navštíviť Volent. Posťažoval sa mu, že Riečanka si našla nového, mladého pomocníka, ktorého si obkrútila okolo prsta. Volent musel s nim súperiť o jej priazeň, ako aj o prvé miesto v mäsiarstve. Po čase sa mu Riečanka začala vyhýbať, už nebol jej favoritom. Jeho plány sa nesplnili- nestal sa jej druhom, nezískal si ani ju, ani obchod. Ešte stále však sníval o tom že jedného dňa sa nasťahuje do vily a celkom sa zmení. 
Volent a Riečan sedeli spolu až do rána. Volent sa priznal, že odkedy majster odišiel, nič sa mu nedarí, ani obchody tak nejdú, ľutoval, že si nechal popliesť hlavu Riečankou a nevážil si viac majstra. Chcel, aby sa Riečan s ním vrátil do Palánku, kde oni dvaja všetko dajú do poriadku. Ráno, keď vytriezvel, bez slova odišiel.
Riečan robil v zlievárni až do štátneho prevratu v roku 1948, potom sa liečil na tuberkulózu. Po návrate z liečenia bol stavebným robotníkom, žil osamelo a ešte vždy dúfal , že sa raz do Palánku vráti.
 Po otcovom odchode Eva definitívne znenávidela matku aj Volenta, vinila ich, že otca vyhnali z domu. Odkedy odišiel, myslievala naňho čoraz častejšie, priznávala si aj svoj podiel viny na otcovom nešťastí, teraz jej už chýbal, zdalo sa jej, že iba on ju mal skutočne rád . Rozhodla sa, že spôsobí škandál, stala sa Volentovou milenkou, len aby sa pomstila matke.
Rok po Riečanovom odchode a Eva vydávala za Volenta, s ktorým čakala dieťa. Riečanová bola v tom čase na liečení, keď sa udalosti takto zvrtli, srdce jej vypovedalo poslušnosť.
O niekoľko rokov stretol Riečan svojho niekdajšieho pomocníka. Ledva ho spoznal, Volent sa zmenil na nepoznanie. Pracoval v skupine väzňov. Riečan sa až teraz dozvedel, že Volent si vzal jeho dcéru. Zať sa žaloval svokrovi, že s Evou nežili dobre, nerozumeli, si, on bol na ňu žiarlivý a ona mu vyčítala pijanstvo, vyhadzovala mu na oči frajerky a to, že je neokrôchanec a vagabund, za ktorého sa vydala iba preto, aby sa pomstila matke za otca. Narodili sa im dve deti. Pri znárodnení prišli o všetko, o obchod, jatku i dom. Z vily ich vysťahovali do malého bytu v zadnom dvore, kde nebol ani len vodovod. Volent pracoval v mestskom bitúnku, kde chcel pokračovať v kšeftoch a v špekulovaní. Ktosi ho udal a súd ho odsúdil za čierny obchod na osem rokov väzenia. O Riečanovej žene nevedel nič, po kúpeľnej liečbe odišla s akýmsi starším, dobre oblečeným mužom do Čiech a už sa neozvala.
Riečan si vybral niekoľko dní dovolenky a odcestoval do Palánku. Išiel si po dcéru. V meste ju nenašiel, medzičasom sa presťahovala na majer,kde pracovala ako kŕmička dobytka, inak by sa s deťmi neuživila. Keď uvidela otca, prepukla v tichý plač. Otec dlhšie hľadel, kým v plačúcej a v predčasne ostarnutej žene spoznal svoju dcéru. Bola vychudnutá, strápená, mala zanedbaný zovňajšok, špinavé šaty a chýbali jej predné zuby. Riečan vzal Evu a jej dve dcéry so sebou a o všetky tri sa staral. Najskôr chodili s mím zo stavby na stavbu, neskôr sa spolu usadili v jeho rodnom dome. Riečanovým potešením sa stali vnučky. Keď sa ho dievčatá vypytovali na jeho minulý život, s úsmevom im hovorieval, že nikdy nič zvláštne nezažil. Iba raz im povedal, že zažil čosi podobné rozprávkam, a sám sa nad tým rozosmial.

Prozaici, ktorí vstúpili do literatúry v 70- tých rokoch 20. storočia
- Dušan Dušek, Dušan Mitana, Jozef Puškáš

Dušan Mitana -  v jeho tvorbe prevládajú postmoderné poviedky s prvkami mystiky, absurdity a hororu. Debutoval zbierkou poviedok Psie dni, ktorá vyvolala vlnu nesúhlasu. V období socializmu mohol publikovať svoje netradičné prózy iba s veľkými ťažkosťami. V týchto rokoch vydal pomerne málo diel okrem prvej zbierky Psie dni to bola novela Patagónia, zbierka poviedok Nočné správy a román Koniec hry. Kniha Psie dni obsahuje najmä absurdné poviedky a poviedky s prvkami hororu. Rozprávajú neobyčajné, bizarné, prekvapujúce príbehy s a neočakávaným, často šokujúcim zakončením. Podobný charakter majú aj poviedky zo zbierky Nočné správy, v ktorých sa autorovi opäť podarilo vytvoriť atmosféru výnimočnej a napätej situácie.
Dráma
 V rokoch 1948- 1989 sa predstavilo pomerne málo autorov a najmä v 50-tých a 70- tých rokov vzniklo aj veľa schematizmom poznačených priemerných a podpriemerných diel. Najlepšie divadelné hry vznikli vo období 60-tých rokov, v čase politického uvoľnenia. 
K popredným dramatikom staršej generácie patrili: Štefan Králik, Peter Karvaš, Ivan Bukovčan. V 70- tých rokoch boli najhranejšími dielami hry Jána Soloviča, Osvalda Zahradníka , Petra Kováčika. V 80- tých rokoch si získali veľkú obľubu satirické hry s prvkami kritiky súčasnej politickej a spoločenskej situácie  hry- Ĺubomíra Feldeka, Stanislava Feldeka, Stanislava Štepku, Milana Lasicu a Júliusa Satinského.

Štefan Karvaš- snaží sa zachytiť psychológiu človeka prostredníctvom kresťanského humanizmu. V 50- tých rokoch sa nevyhol socialistickému realizmu v hrách: Buky podpolianske, Horúci deň, Svätá Barbora.
Diela: Mozoľovci- komédia z dediny, Veľryba- historická dráma, Trasovisko- psychologická dráma, Posledná prekážka- dráma, Margaret zo zámku- hra zo súčastnosti. 
Margaret zo zámku- odohráva sa v Taliansku v rodine magnáta Crowna.
Obsah
Margaret pochádza z Talianska z chudobnej rybárskej rodiny. Tajne sa zosobáši s Bobbym, synom naftárskeho kráľa Johna Crowna. Jej svokor je jej úhlavný nepriateľ. Jeho lode znečistili pobrežie a drobní rybári vyšli na mizinu. Crown nepriamo zapríčinil aj smrť Margaretinho otca, ktorý zomrel počas búrky na otvorenom mori, lebo pobrežie bolo znečistené. Margaret sa spolu s manželom zúčastní na ekologickej demonštrácii a ich fotografia obletí celý svet. John sa jej vyhráža, dá ju strážiť, ponúka jej peniaze, len aby odišla aj so synom od Bobbyho. Napokon dá syna aj vnuka uniesť na svoju jachtu. Lenže Margaretini nič netušiaci priatelia vyhodia jachtu do vzduchu. Počas výbuchu Margaret zomiera rukou najatého vraha. Jej bol bol márny, nemohla zvíťaziť nad silou peňazí a moci.
Ivan Bukovčan- napísal scenáre k filmom Medená veža, Orlie oko, Stratená dolina. 
Divadelné hry: Kým kohút nezaspieva- dráma, Prvý deň karnevalu- dráma z prostredia Kuby, Pštrosí večierok- tragikomédia, Luigiho srdce alebo poprava tupým mečom- buffonáda.
Kým kohút nezaspieva- odohráva sa v malom mestečku počas 2. sv. vojny hneď po potlačení Povstania. V zložitej životnej situácii sa prejavujú skutočné charaktery. Môže sa chápať aj ako podobenstvo o ľudskej zrade, o manipulácii moci, o tom, ako si človek môže aj počas diktatúry zachovať svoju tvár, podobenstvo o situácii, v ktorej Československo ocitlo v roku 1968. Hra dostala názov podľa časti evanjelia, v ktorej Peter trikrát zaprel Ježiša,skôr ako kohút ráno zakikiríkal. 
Obsah
Účinkujúcimi hry sú rukojemníci, ktorých Nemci zadržia na odplatu za zabitie nemeckého vojaka a zatvoria ich do pivnice domu, ktorého majitelia boli deportovaní- príkaz na zaistenie desiatich obyvateľov mesta porušiacich zákaz vychádzania po devätnástej hodine vydal nemecký veliteľ mesta, major von Lucas. Ako prvého zatknú bývalého horára Terezčáka, potom mladých zaľúbencov gymnazistku Fanku a študenta Ondreja a postupne ďalších: babicu Babjakovú, zverolekára dr. Šusteka, neznámeho cudzinca, vystupuje ako Tulák, holiča Uhríka, pani lekárnikovú, učiteľa Tomku a prostitútku Mariku Mondokovú. 
 Rukojemníci spočiatku nepoznajú príčinu svojho zaistenia, považujú  to za  omyl, za nedorozumenie, sú znepokojení, ale i rozhorčení, snažia sa vzájomne si vysvetliť, prečo sa zdržiavali vonku po devätnástej hodine. Veria, že dostanú iba pokutu a potom ich pustia domov. Keď sa od Mariky Mondokovej, ktorú zadržali ako poslednú, dozvedia o zabití nemeckého vojaka, nazdávajú sa, že, Nemci ich chcú len vypočuť. Ich nádeje schladí Tulák, podľa ktorého iste nie je náhodou, že práve desiati, je to známy zvyk okupantov, smrť jedného zo svojich pomstiť zabitím desiatich civilistov. 
Vtedy vchádza do pivnice pán Fischl, obchodník s drevom, je pôvodom Nemec a sympatizuje s okupantmi. Prichádza z poverenia nemeckého veliteľa, majora von Lucasa, aby im oznámil, že sú rukojemníkmi zadržanými na odvetu za zabitie nemeckého vojaka, ktorý strážil veliteľov dom, a že ak sa vinník do východu Slnka nenájde, budú všetci desiati popravení. 
Pán Fischl sľubuje rukojemníkom že sa im vynasnaží pomôcť, veď toto mesto je i jeho mestom, táto krajina je i jeho vlasťou a on chce po vojne aj naďalej žiť medzi nimi v pokoji, bez výčitiek a nenávisti.
Zverolekár žiada Fischla, aby vysvetlil majorovi, že ona je potrebný vo svojom obvode, kde hrozí epidémia slintavky, holič dúfa, že sa mu prepustenie vybaví pán, ktorého zvykol holiť, učiteľ sa zase prihovára za Starca a za babicu, mali by ich prepustiť, lebo bývalého horára zaistili ešte pred siedmou, čiže neporušil zákaz vychádzania, a babica si konala iba svoju povinnosť, bola u rodičky. Fischl si všetko zapíše, sľúbi, že sa u majora za nich prihovorí, najmä za pána Terezčáka, ktorého syn mu voľakedy pomohol, a vráti sa, len čo bude môcť. 
Po jeho odchode sa ešte viac vystupňuje napätie a nervozita medzi zadržanými. Všetci majú strach, sú zúfalí, ešte stále však dúfajú, že im Fisch pomôže. Jedine Tulák tomu neverí, jeho názory na okupantov a ich prisluhovačov sú nekompromisné, nemá žiadne ilúzie a nazdáva sa, že bude lepšie, ak sa namiesto falošnej nádeje pripravia na smrť.
O jednej v noci prinesú rukojemníkom vojenský chlieb a vedro vody. Uhrík zbadá, že Tulák si krája chlieb loveckým nožom, takým istým, akým bol zabitý nemecký vojak. Obviní Tuláka, že to on zabil vojaka, vyzýva ho, aby povedal, kto je vlastne a čo robí v meste, veď ho tu nikto nepozná.
 Vtom opäť vchádza do pivnice Fischl, ktorý im prináša nové správy od veliteľa. Major rozhodol, že babicu prepustia, ale iba vtedy, ak povie meno a adresu rodičky, aby si mohli overiť pravdivosť jej slov. Babjaková v pomykove prezradí, že ona vlastne nebola u rodičky, ale práve naopak, pomohla istej žene, aby nemala dieťa. Ani Starca neprepustia, lebo o jeho synovi sa zistilo, že v skutočnosti nedržal s Nemcami, naopak, vyzvedal pre partizánov. Starca táto správa veľmi poteší, je šťastný, že jeho syn nebol zradcom a že môže byť naňho právom hrdý. Ani holič Uhrík a zverolekár Šustek nepochodili so svojím pokusom zachrániť sa.
Ako poslednú si pán Fischl ponechal podľa neho dobrú správu: major po polnoci zmenil svoje rozhodnutie. Keďže vysvitlo, že zabitý nemecký vojak bol opitý, čo je neodpustiteľná nedisciplinovanosť, veliteľ už netrval na potrestaní všetkých desiatich rukojemníkov, ale iba na potrestaní jedného z nich. O tom, kto to bude, sa však musia rozhodnúť oni sami.
Holič Uhrík oznámi Fischlovi, že to už nebude potrebné pretože vrah je medzi nimi, je to Tulák, ktorý má taký istý lovecký nôž. Na jeho veľké sklamanie mu však Fisch  vysvetlí, že nôž je síce taký istý, ale nemôže to byť vražedný nástroj, pretože ten zostal v tele nemeckého vojaka.
Učiteľ Tomko vyčíta Fischlovi, že to, čo robí major a v čom mu on pomáha, je maximálna krutosť, neľudskosť, a nie veľkodušnosť. Žiada Fischla, aby im dal hodinu na rozmyslenie, či tento návrh prijímajú.
Po Fischlovom odchode sa situácia ešte viac zdramatizuje a vyhrotí, napätie medzi postavami sa blíži k vrcholu. Uhrík a Šustek navrhujú, aby obeť vybrali podľa veku, naznačuje, že starec už žil dosť a mohol by sa za nich obetovať, alebo podľa spoločenského postavenia, veď život takej prostitútky má určite menšiu hodnotu ako ich životy. Učiteľ zhrozene sleduje, ako mení ľudí strach o vlastný život, ako ich pripravuje o ľudskosť.
Ondrej, znechutený ich počínaním, sa chce obetovať a dobrovoľne sa prihlásiť, najmä aby ochránil Fanku. Je sklamaný ľuďmi, chce byť človekom, nie handrou. Tulák mu v tom zabráni a navrhuje, aby veliteľov návrh odmietli, veď človek má iba jednu šancu proti násiliu, zachovať si dôstojnosť a svoju ľudskú tvár. Uhrík a Šustek nechápu, že ak sami vyberú jedného zo svojich radov, všetci deviati sa stanú jeho vrahmi. 
Uhrík znovu ukáže svoju bezcharakternosť: navrhne, aby sa dohodli na mene niektorého zo známych miestnych buričov proti Nemcom a aby tvrdili, že atentát spáchal on. Tulák zhnusene usúdi, že práve toto chce každé násilie, zlomiť človeka, aby sa plazil, aby sa stal zradcom, udavačom, červom ako Uhrík. Uhrík, vyprovokovaný ostrými slovami Tuláka, v náhlom afekte vytiahne britvu a zabije ho. Všetci sú zhrození vraždou. Podľa Starca sa naplnili slová evanjelia- skôr než kohút zakikiríkal, Uhrík zaprel v sebe človeka.
Opäť prichádza Fischl, pretože vypršala lehota ,ktorú rukojemníci dostali na rozmyslenie. Učiteľ Tomko mu oznamuje, že majorov  návrh odmietajú. Fischl ich žiada, aby si to ešte rozmysleli, veď odmietnutie návrhu môže major pokladať za urážku a môže zmeniť svoje veľkodušné rozhodnutie. Kladie na stôl kľúč do pivnice, vysvetľuje, že všetko je dohodnuté, nebude žiadne vypočúvanie, žiadna verejná poprava, stačí, ak jeden z nich otvorí dvere týmto kľúčom, vyjde von a začne bežať... nedopovie, ale každému je jasné, že dotyčného zastrelia na úteku, a ostatní deviati budú slobodní.
 Vtedy sa Fischl od Uhríka dozvedá, že už sú iba deviati, holič tvrdí, že neznámy muž sa sám zabil. Podľa Fischla to menilo situáciu, veď majorova podmienka sa vlastne naplnila a on sa určite nebude vyzvedať, ako ten človek zomrel. Napokon Marika Mondoková nevydrží a vykričí pravdu- Tulák nespáchal samovraždu, zabil ho holič Uhrík. Fischl ju však nechce vypočuť, nechce o ničom vedieť, presviedča ich, že všetko je v poriadku,podmienka je splnená, všetci deviati sú zachránení. Tí, ktorí si zachovali ľudskú tvár sa nechcú stať spolupáchateľmi Uhríka, nechcú si za takúto cenu zachrániť život. Odmietajú toto riešenie a znovu opakujú Fischlovi, aby povedal majorovi, že jeho návrh neprijímajú.
Uhrík sa po Fischlovom odchode snaží sám seba presvedčiť, že zabitý bol určite židom, lebo takto sa mu zdá vlastná vina menšia, veď žida nie je taká škoda ak za našinca. Keď chce prezrieť mŕtvolu, aby našiel nejaký dôkaz o svojej teórie, učiteľ Tomko sa nezdrží a udrie ho po tvári. 
Starec pripomenie Uhríkovi, že aj Judáš spáchal po svojej zrade v Jeruzaleme samovraždu. Vyzýva Uhríka, aby aspoň raz v živote bol chlapom a vzal si kľúč. Uhrík neunesie ťarchu viny a prijíma starcov návrh- žiada však, aby mu jeden z prítomných kľúč vlastnoručne podal. Nikto mu ho nepodá, učiteľ sa ho snaží dokonca zadržať, ale Uhrík si napokon sám vezme kľúč, vybehne hore schodmi a otvorí dvere. Ľudia v pivnici začujú krátku dávku zo samopalu.
 Peter Karvaš-  počas SNP pracoval v Slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici. Pre svoje postoje v roku 1968 nesmel publikovať. 
V divadelných hrách Jazva, Veľká parochňa, Absolútny zákaz sa venuje obdobiu socializmu, odhaľuje jeho pravú tvár, odsudzuje kult osobnosti a totalitné praktiky.
Polnočná omša- dráma z obdobia 2. sv. vojny. Dej sa odohráva na Vianoce 1944 v povstaleckej oblasti v rodine Kubišovcov. Snaží sa odpovedať na otázku, prečo sa jedni postavia zlu a druhí sú ochotní slúžiť mu. 
Obsah
Je Štedrý večer. Kubišovci, otec Valentín, matka Vilma, ich dcéra Angela a jej manžel Paľo sa chystajú k slávnostnej večeri, Čakajú ešte na svojho staršieho syna, Mariána, a na poručíka Breckera, člena nemeckého trestného oddielu, ktorý býva u nich a ktorého pozvali na večeru.                                                     
Pri vianočnom stole chýba syn Ďurko, o ktorom rodina tvrdí, že študuje v Bratislave a býva tam u tety. Snažia sa , niekedy i sami pred sebou zatajiť, že Ďurko je v skutočnosti partizánom. 
Matka Vilma s a usiluje udržať dojem bohabojnej, statočnej rodiny, žijúcej skromne, po kresťansky.Tvrdí, že vojnu zoslal na ľudí boh, a on dobre vie, čo robí. Otec Valentín sa tvári, že nechápe nič z toho, čo sa naokolo deje, je presvedčený, že on má ruky čisté. Postupne však vysvitá, že v rodine Kubišovcov nikto nemá čisté ruky.
Syn Marián je gardistom zástupcom veliteľa. Vďaka nemu rodina získala počas vojny veľa výhod. Otec podpísal prihlášku do Hlinkovej strany a stal sa spoluvlastníkom dobre prosperujúcej firmy, ktorej majiteľ sa obesil, keď na neho ktosi podal anonymné udanie plné klamstiev. Dcéra Angela získala cukráreň po židovi, ktorého gardisti odvliekli aj s celou rodinou. Zať Paľo sa tvári ako humanista a odporca vojny, je však zo všetkých najvypočítavejší. Snaží sa ťažiť z každej situácie, neustále špekuluje. Vie, že Rusi sú blízko, a verí, že po vojne spraví kariéru, veď on sa nekompromitoval, nemal nič spoločné s gardou ani s ľudákmi popritom však žije z peňazí svojej manželky - arizátorky a i teraz potajomky uzatrvára obchody s gardistami.
Otec  Valentín sa prezradí, že nie je taký naivný, ako sa tvári, ráta s tým, že Marián ich ochráni pred Nemcami a Paľo pred komunistami, a že takto sa im podarí nenápadne preplávať cez vojnu. 
Prichádza Marián, je opäť opitý, začnú sa hádať so švagrom, nálada je napätá, otec sa darmo usiluje udržať sviatočnú atmosféru. Paľo sa snaží presvedčiť Mariána, že by mal radšej ujsť, veď Rusi sú už blízko, a on, bývalý gardista, bude vrhať zlé svetlo na celú rodinu. Marián vyčíta, že doteraz im bol dobrý, veď iba vďaka nemu zbohatli a mali rôzne výhody.
Príde aj poručík Brecker, ktorého všetci zdravia s prehnanou srdečnosťou úslužnosťou. Usádzajú ho k vianočnému stolu, otec Valentín ho víta, nielen ako reprezentanta veľkej spriatelenej mocnosti, ako príslušníka národa Goetheho, Beethovena, ale predovšetkým ako človeka. Marián a Brecker si pripíjajú na konečné víťazstvo Nemcov.
Brecker sa ospravedlňuje, že prišiel neskoro, ale v meste je pohotovosť, očakáva sa útok partizánov. Brecker sa začne vypytovať na ich syna Ďurka, chce vedieť, či je meno Kubiš časté v tomto okolí, lebo má vraj informácie o partizánovi, ktorý sa tiež volá Kubiš. Rodina zapiera, tvrdia, že Ďuro je v Bratislave. Brecker sa s nimi zahráva, všetkým káže postaviť sa k stene, napokon však iba vybalí vianočné prekvapenie, a káže Kubišovcom spievať vianočnú pieseň. Vtedy sa otvoria dvere a do izby vchádza Ďurko. Ohromená rodina sa ho snaží vítať ako keby prichádzal z Bratislavy. Privíta ho, milo a slušne aj Becker, ktorý však vzápätí musí odísť, pretože v meste bol vyhlásený poplach. Po jeho odchode Ďurka celkom opustia sily a klesne na zem. Ukryjú ho do drevárni, má horúčku, blúzni, stále volá Katku, svoju milú, prihovára sa jej, hovorí, že i v horách stále myslel iba na ňu. Paľo odíde a privedie k blúzniacemu Ďurkovi Katku.
Kubišovci sú bezradní, nevedia, čo  majú robiť. Boja sa, vedia, že za ukrývanie partizána môžu všetci zomrieť. Opitý Marián žiada, aby brat okamžite odišiel. Paľo navrhuje, aby sa pokúsili podplatiť Breckera. Vyzýva rodinu, aby sa zložili, aby každý dal, čo má. Angela mu pripomenie, že ona nemôže dať všetko, časť peňazí odložila pre Schlossera, majiteľa cukrárne, vyrovná sa s ním, keď sa vráti, veď ona nie je zlodejka, ona iba vedie jeho obchod. Marián  sa jej vysmeje, tvrdí, že Schlosser sa už nevráti a s peniazmi sa spokojne môžu podeliť. Rodina prinúti opitého Mariána k priznaniu, zhrození si vypočujú, že Marián spolu s gardistami popravil Schlosserovcov, ba Marián im dokonca povie aj o tom, ako malá Schlosserová ušla a on bežal za ňou a skosil ju dávkou zo samopalu. 
Matka Vilma sa napokon rozhodne, že sa  zdôverí farárovi, on im určite pomôže. Paľo ju vystríha, že je to šialenstvo, veď je známe, že farár drží s gardistami.
Vráti sa Brecker, je prekvapený, že rodina ešte nevečerala, tvrdia mu, že čakali iba na neho. Brecker sa vypytuje na Ďurka, snažia sa ho oklamať a vysvetľujú, že Ďurko už musel odísť. Poručík im oznamuje, že partizáni sú blízko a Nemci systematicky prehľadávajú celé mesto, dom za domom. Znovu im pripomína, že rodiny, ktoré skrývajú partizána, stihne najprísnejší trest, ušetria iba tých, ktorí partizánov dobrovoľne vydajú.
Ďurko medzitým v drevárni blúzni, má vysokú horúčku, občas sa mu vyjasní vedomie, obáva sa, že rodina ho zradí, stále opakuje Katke, že musí odtiaľto odísť.
Matka vyhlási, že už je neskoro, večerať nebudú, treba už ísť na polnočnú omšu, veď ona ešte nikdy nevynechala ani jednu. Brecker sa ponúkne, že pôjde na omšu spolu s nimi.
Dej drámy pokračuje na druhý deň ráno. Nálada je smútočná- Ďurka v noci našli Nemci a zastrelili ho. Rodina je šokovaná, vzájomne sa obviňujú, že Ďurka zradili a nič neurobili na jeho záchranu. Matka tvrdí, že Paľo preto priviedol Katku, lebo vedel, že Nemci ju budú sledovať, pretože má otca partizána. Paľo im, naopak, vyčíta, že to práve ich strach priviedol Breckera na stopu.
Všetci sa boja, že Nemci ich za trest popravia. Paľo presviedča Angelu, aby sa ona prihovorila za nich u Breckera, veď je jeho milenkou. Manželia sa ostro pohádajú, Paľo povie Angele, že ju nikdy nemal rád, preto mu aj bolo jedno, čo robí za jeho chrbtom.
Prichádza Brecker a dialóg plný nenávisti, zloby pokračujú ďalej, teraz medzi Angelou a Breckerom. Poručík oznámi rodine, že nemá v úmysle dať ich popraviť. Na matkinu výčitku, že jej zabil syna, odpovedá, že on celý čas vedel pravdu, bol len zvedavý, ako sa oni zachovajú, či ho zradia, aby si zachránili majetok a život, alebo ho budú kryť a riskovať, že všetci zomrú. Tvrdí, že on sa správal korektne a Ďurka zradili oni, on už práve rozmýšľal nad tým, že mu ušetrí život, keď dostal rozkaz od svojho veliteľa, ktorý mal presné informácie o tom, že Kubišovci  ukrývajú partizána. Zdesená matka sa dozvedá, že to bola práve ona, ktorá zavinila synovu smrť, prezradila na spovedi farárovi, že Ďurka ukrývajú v drevárni a farár to oznámil Nemcom.
Brecker sa už nespráva ako uhladený dôstojník na zdvorilostnej návšteve, prestane sa ovládať,
Ozve sa streľba, svedčiaca o tom, že partizáni predsa zaútočili na Nemcov. Brecker sa zastrája, že partizánov o krátky čas zatlačia späť a urýchlene odchádza. Marián dostane strach, chce ujsť, žiada od otca peniaze. Keď Valentín odmietne, vytiahne revolver, prinúti otca otvoriť pokladníčku, schmatne peniaze a vybehne. Matka sa modlí k bohu, aby jej ochránil syna.
Posledný obraz hry sa odohráva už na jar, v meste počuť streľbu. Kubišovci sa obávajú Rusov a partizánov, Paľo ich upokojuje, že súdruhovia im určite neublížia, nemajú sa čoho báť. Matka tvrdí, že oni majú svedomie čisté, každému sa môžu podívať do očú.
Vo dverách sa zjaví Katka, ktorej sa v tú noc, keď Nemci zastrelili Ďurka, podarilo ujsť k partizánom. Bez slova sa na nich díva. Rodina sa začne vyhovárať, že oni všetko spravili pre záchranu Ďurka. Tvrdia, že všetky svoje peniaze dali poručíkovi, ale nič nepomohlo. Otec Valentín znova opakuje, že on o ničom nevedel, lebo jemu nikdy nič nepovedia. 
Katka na nich mlčky hľadí. Vtom kroky- vo dverách sa zjaví niekoľko partizánov.
Partizán:Všetko v poriadku? Fašistov niet? 
Katka: Tu fašistov niet.
Katkine slová, ktorými sa končí celá hra, nútia diváka k zamysleniu, či je vôbec rozdiel medzi prísluhovačmi typu Kubišovcov, vypočítavými fašistami, plniacimi iba rozkaz, ktorých v hre reprezentuje Brecker.
Ján Solovič
Predstaviteľ socialistickorealistickej drámy. Vo svojich hrách sa sústredil na medziľudské vzťahy,ale zobrazoval ich jednostranne a schematicky. Pravými hrdinami v jeho hrách boli idealizované postavy komunistov. 
Diela: Občianska trilógia/ Meridián, Strieborný jaguár, Zlatý dážď.
Meridián
Obsah
Hra sa skladá zo štyroch dejstiev, odohráva sa v lete roku 1974, od piatku večera do nedeľného rana, v malom meste na juhu Slovenska v dvojizbovom panelákovom byte na štvrtom poschodí. 
J. Solovič napísal túto hru k 30. výročiu SNP. Snažil sa SNP aktualizovať, kriticky poukázať na negatívne, nezdravé javy vo vtedajšej socialistickej spoločnosti, napr, úplatkárstvo, protekcionárstvo, ľahostajnosť, sebectvo, lajdácky prístup k práci. Jeho zámerom bolo upozorniť, že hoci nájdu takí čestní, uvedomelí ľudia, pre ktorých ešte SNP niečo znamenajú, mnohí mladí už považujú príbehy z čias Povstania za bájky, legendy. Solovič zameriava svoju kritiku i do radov staršej, povstaleckej generácie, mnohí bývalí partizáni ťažili zo svoje minulosti, využívali rôzne výhody. 
Rušňovodič Tomáš Benedik, bývalý partizán, je čestným zásadovým človekom. Žije pre svoju prácu, ešte aj doma kontroluje podľa hodiniek, či vlaky chodia presne, je nešťastný z toho, že medzinárodný rýchlik Meridián má stále väčšie meškanie / meškanie symbolizuje postupné miznutie tých hodnôt a ideálov, za ktoré Tomášova generácia bojovala v SNP/.
Tomáš Benedik považuje za svoju povinnosť pracovať aj v občianskych a straníckych funkciách, takmer všetok voľný čas trávi na schôdzach. Nikdy nevyužil výhody, ktoré mohol mať ako bývalý aktívny účastník Povstania, ani výhody, ktoré mohol mať ako funkcionár. Práca a funkcie ho vyčerpávajú, nie je však ochotný oddýchnuť si, všetok čas a energiu venuje výstavbe železničného depa, ktoré chcú dokončiť a odovzdať pri príležitosti osláv 30. výročia SNP. Na odovzdanie stavby má prísť aj stranícka delegácia, práce však viaznu. Benedik sa obáva, že depo nestihnú dokončiť. Na stavbe s veľkým zápalom brigáduje po nociach aj jeho syn, Miki, čerstvý maturant. Miki bol vynikajúcim žiakom, teraz čaká na oznámenie, či ho prijali na lekársku fakultu.
Matka Eva pracuje s samoobsluhe ako predavačka, nie je taká zásadová, ako jej manžel, vyčíta mu, že príliš veľa času venuje funkciám, darmo sa ho snaží presvedčiť,aby trochu myslel aj na svoju rodinu, na seba a na svoje zdravie. To mu odporúča aj sused, doktor Hajnoš, ktorého Eva zavolá, keď Tomášovi príde zle. Hajnoš naznačí Benedikovi, že by mu mohol podpísať svedectvo, že počas Povstania bojovali v jednej brigáde. Tomáš, keďže to nie je pravda, ho odmietne, nie je ochotný urobiť niečo, čo je v rozpore s jeho svedomím.
Nečakane prichádza domov aj Iľja, ich starší syn, ktorý študuje piaty rok architektúru v Bratislave. Postavy Mkiho a Iľju stvárnil Solivič schematicky, čierno- bielo, Miki je pozitívnou postavou, je taký istý ako otec, čestný, zapálený, zásadový, Iľja naopak, stelesňuje negatívne, nezdravé rysy súčasnej spoločnosti. Medzi Iľjom a jeho otcom je napätý vzťah. Benedik nie je spokojný ani so synovým výzorom, ani sa jeho postojom k štúdiu, vyhadzuje mu na oči i jeho vlaňajšiu autonehodu.
Iľja zatiaľ prezradí iba matke, s ktorou si, naopak, rozumie veľmi dobre, že posledné skúšky neurobil, promócie bude mať až na jeseň, nastupuje do zamestnania, lebo sa bude ženiť, dokonca sa mu už narodila aj dcéra. Matka ho prosí, aby to ešte otcovi nepovedal, skúsi mu to oznámiť ona sama vo vhodnom čase.
Iľja prišiel domov najmä kvôli tomu, aby požiadal otca o pomoc, k tomu, aby dostal dobré miesto v istom preferovanom podniku, by potreboval, aby sa otec ako straní prihovoril za neho na príslušných miestach. Benedik to, samozrejme, odmietne, nesúhlasí ani s tým, aby o pomoc požiadali doktora, Hajnoša, ktorého brat je riaditeľom práve v tom podniku.
Miki dostane oznámenie z fakulty, že ho pre nedostatok miesta neprijímajú. Otec i v tomto prípade odmieta zasiahnuť, a neželá si to ani Miki, verí, že odvolacia komisia rozhodne spravodlivo a Mikiho , prominentného študenta, predsa prijmú na fakultu. Iľja ich presviedča, že ak sa Miki chce dostať na školu, musí tam niekoho mať.
Medzi otcom a synom dochádza k ostrej výmene názorov, Iľja žiada otca, aby ho vypočul, chcel by mu konečne povedať celú pravdu, Tomáša však opäť volajú na stavbu. Iľja mu vyčíta, že ho funkcie a práca viac zaujímajú než vlastná rodina, celú stavbu označí za formalizmus,nechápe, prečo sa otec a Miki tak oduševnene za ňu angažujú.
Po otcovom odchode Iľja v rozhovore sa matkou ďalej rozvíja svoje názory o tom, že ostatní, ktorí s otcom boli v Povstaní, sú dnes už vo vysokých funkciách, majú vily, autá, vkladné knižky, iba oni bývajú ešte stále v obyčajnom štátnom dvojizbovom byte, nemajú nič z celého Povstanie, iba kopu nervov a starostí s jeho oslavami.
Otec sa napokon od Mikiho dozvie o vnučke a o tom, že Iľja sa musí ženiť. Neverí však tomu, nazdáva sa, že syn iba takto chce dosiahnuť, aby mu pomohol získať výhodné zamestnanie. Iľja, v snahe presvedčiť otca, zatelefonuje do Bratislavy svojej priateľke, aby na druhý deň ráno pricestovala aj sa malou. 
Iľja sa ráno, cestou na stanicu, stretne s doktorom Hajnošom a požiada ho o pomoc. Hajnoš okamžite zavolá bratovi, riaditeľovi podniku, a vybaví, aby Iľja dostal to miesto,po ktorom túži. Navrhuje, že u svojho známeho na fakulte sa prihovorí aj za Mikiho. Ako protislužbu žiada iba toľko, aby sa Eva porozprávala so svojou známou, ktorej brat bol voľakedy tiež partizánom a teraz je už plukovníkom. Eva mu to ochotne prisľúbi, je šťastná, že problém oboch synov vyrieši.
Otec sa vráti z dobrovoľnej nočnej smeny až ráno, je unavený a najmä ustarostený kvôli stavbe a kvôli ľahostajnosti ľudí. Eva mu s obavami oznamuje, že čakajú návštevu, príde ich vnúčka a budúca nevesta. Tomáš, ktorý sa necíti dobre,odchádza si na chvíľu oddýchnuť.Dostane srdcový záchvat, už mu nevie pomôcť ani doktor  Hajnoš, ktorého zavolal Miki. Práve vtedy prichádza Iľja s dieťaťom v náručí, doktor Hajnoš vyjadruje sústrasť rodine, ktorej bude Tomáš, taký čestný súdruh iste veľmi chýbať.
I keď Solovič zobrazil danú tematiku schematicky, i keď sa už dnes mnohé fakty posudzujú inakšie, mnohé hodnoty, názory a ideály,ktoré sa snažil v hre vyzdvihnúť a za ktoré Tomáš Benedik nepriamo obetoval život, ako napr. čestnosť, priamosť, zodpovednosť, svedomitý prístup k práci, by sa ani v dnešnej dobe nemali ponímať ako úsmevný prežitok.
Osvald Zahradník- priniesol do slovenskej drámy nové tóny. Jeho divadelné hry sú sondou do psychiky človeka. Okrem divadelných hier písal aj rozhlasové a televízne hry. Prvýkrát sa predstavil úspešnou hrou Sólo pre bicie hodiny. Je to psychologická dráma o starých ľuďoch, ktorí svoj život dožívajú v starobinci a snažia sa zachovať si svoju ľudskú dôstojnosť. Vo viacerých hrách sa Zahradník zameral na námety z čias 2. sv. vojny a SNP. Nesleduje  historické fakty, zaujímajú ho najmä etické otázky a psychika ľudí poznačených vojnovými časmi.
Omyl doktora Moresiniho- dej sa odohráva v renesančnom Taliansku a rozpráva o doktorovi, ktorý sa pre svoj odvážny chirurgický zákrok dostáva pred inkvizačný súd.
Psychologické hry zo súčasnosti Sonatína pre páva, Prelúdium v mol, Post scriptum, Polostrovy vianočné.
Solo pre bicie /hodiny/
Obsah
Skladá sa z troch výstupov. Jej dej sa odohráva v malom, skromne zariadenom byte dôchodcu Františka Ábela.
K pánovi Ábelovi už roky prichádzajú ma čaj každý piatok o štvrtej jeho traja trochu čudáski priatelia z domova dôchodcov- pani Contiová, pán Reiner a pán Chmelík.
Pani Contiova- bizarne oblečená, rozhodná, energická, rada je stredobodom spoločnosti, snaží sa správať ako dáma z vyššej spoločnosti, všade chodí s kufrom, nikto nevie, čo v ňom má, často spomína svojho syna, ktorý je vraj lekárom vo Švajčiarsku, tvrdí, že jej rodina vlastnila voľakedy sieť hotelov Continental po celom svete.
Pán  Reiner- bývalý hodinár a klenotník, počas piatkových stretnutí vždy opravuje nejaké hodiny, prináša so sebou aj svoje náčinia, všetky hodiny chce nastaviť tak, aby ukazovali rovnaký čas. /Ábel po mnoho ročných skúsenostiach každý piatok radšej ukryje svoje hodiny do skrine/. Jeho túžbou je opraviť hodiny na veži, ktoré už osem rokov stoja, vrátiť im hlas, aby znovu údermi oznamovali celému mestu, koľko je hodín.
Pán Chmelík- bývalý zriadenec, malý šťúply človiečik, každému ochotne poslúži, robí im drobné služby, obsluhuje ich, nakupuje, začo mu ostatní dávajú sprepitné, úslužne a ochotne vláči aj kufor pani Contiovej.
Pán Ábel sa každý piatok oblečie do sviatočných šiat, poupratuje izbu, prestrie stôl, vyberie najkrajšie poháre a taniere. Po príchode ostatných spoločne spomínajú na minulosť, oživujú rôzne príhody. Majú svoje vžité ceremónie a zvyky, správajú sa k sebe zdvorilo, ohľaduplne a s úctou. Prijímajú Contiovej tvrdenie o synovi, tvária sa, ako keby jej verili, vypytujú sa, ako sa má syn, kedy telefonoval,sú k nej galantní a sú šťastní,keď jej môžu urobiť radosť.
Pán Ábel nemal ľahký život, 46 rokov pracoval ako liftboy v hoteli, poklonkoval sa hosťom a vláčil kufre. Reiner vypočíta, že Ábel vo výťahu prekonal za tie roky vzdialenosť zo Zeme na Mesiac. Navrhuje, aby si pripili na zdravie človeka, ktorý mohol byť aj astronautom. Všetci mu pripíjajú, Ábel dojatý a rozrušený tou predstavou, si pripíja na život premárnený vo výťahovej šachte.
Pán Ábel žil sám, pred časom však poskytol prístrešie svojmu vnukovi, Pavlovi, ktorý vyrástol v sirotinci. Pavel si robí posmešky na adresu čudáckych priateľov starého otca. Vyjadruje sa kriticky a znevažujúco o staromódnom byte pána Ábela, i o jeho bývalej práci, ktorú považuje za podradnú, veď sa celý život iba ukláňal a úctivo ďakoval za prepitné. Pavel svoje výroky neskôr ľutuje, v podstate nie je zlý, je iba mladícky nerozvážny, nevynechá ani príležitosť na recesiu a vtip, a hlavne je plný bolesti kvôli svojej minulosti.
Pavel má priateľku Dášu. Chceli by sa vziať, ale nemajú kde bývať. Zo žartu i vážne snívajú a fantazírujú o budúcnosti, o dome so 16 izbami, o záhrade s kolibríkmi a s fialovými stromami,o deťoch, ktoré spravia úžasnú kariéru, o tom, že Pavel bude vynálezcom. Realita je však taká, že ich jedinou možnosťou je malý byt starého otca,ktorý Dáša označí za sklad starého haraburdia. Začnú ho v duchu zariaďovať modernejšie. Ich rozhovor si náhodou vypočuje pán Ábel a cíti sa bolestne dotknutý.
Ábel: Ja viem...pre vás sú to iba haraburdy....lenže ani tieto haraburdy neboli odjakživa staré.. A roky som sa musel lopotiť, aby som ich nadobudol...A mal som radosť, keď som si nejakú tú haraburdu kúpil...  a chodil som sa na ne dívať do výkladu. Tie haraburdy. To je kus môjho života... Možno aj môj život bol len taká haraburda, ale bol môj.
Pavel: Ale veď my....
Ábel: Lenže vy to pochopíte až o šesťdesiat rokov. Ak to vôbec pochopíte.
Pavel mu navrhne, aby býval v kuchyni a im prepustil izbu, keď s tým starý otec nesúhlasí, naznačuje mu, že v domove dôchodcov by mal pohodlný život. Pán Ábel im ponúkne svoje skromné úspory, aby si zaplatili zálohu na družstevný byt, čo však Dáša chladne a  rezervovane odmietne.
Opäť je piatok, deň stretnutia priateľov. Tento piatok je ale iný- pani Contiová má narodeniny  a všetci sa pretekajú v tom, aby jej spravili radosť. Pán Ábel pripravuje pohostenie, pán Chmelík kúpi obrovskú kyticu a darčekový kôš z tringeltov, ktoré počas dlhých rokov dostával za svoje drobné služby od ostatných a z ktorých nikdy neminul ani halier, pán Reiner prichádza s kyticou ruží a so starožitnými hodinami.
Pánovi Chmelíkovi sa zdalo v poslednej dobe, že pani Contiovú trápi, i ostatní veria ešte jej rozprávaniu o synovi. Chcel by jej urobiť radosť a vymyslí nevinný podvod, krotý by starej panej vrátil sebaistotu. Požiada Pavla, aby v dohodnutý čas zatelefonoval, predstavil sa ako syn pani Contiovej a v jeho mene jej zablahoželal k narodeninám.
Spoločnosť oslavuje, všetci majú dobrú náladu, iba pán Reiner viackrát počas večera s napätím sleduje z okna vežové hodiny, čím sa v hre naznačuje, že sa mu životný cieľ podaril, dostal sa na vežu a opravil hodiny. Zdá sa, akoby omladli, pijú šampanské, tancujú- v tom zazvoní telefón, niekto si pýta pani Contiovú. Stará pani s výkrikom "synáčik môj" sa chytí za srdce a klesne na zem.
Bezradní muži hľadajú lieky a keď nenájdu v jej taške, otvoria kufor- nie je v ňom nič, iba zväzok listov a svadobný venček so závojom. Sú prekvapení, lebo pani Contiová bola slobodná, ako však poznamenáva pán Chmelík, možno sa v tých šatách chcela vydávať. Onedlho príde lekár z pohotovosti, zistí, že pani Contiová ešte žije a káže zriadencom, aby ju naložili na nosidlá. Všetci odchádzajú spolu s nimi, byt zostane prázdny, všade stopy po oslave.
Prichádza Pavel a Dáša s veľkou kyticou, chceli si udobriť starkých a prišli gratulovať pani Contiovej. Prekvapení zisťujú, že všetci kamsi odišli a doma nie je nikto. Dáša si z hry oblečie pohodené kusy bizarného oblečenia pani Contiovej a spolu s Pavlom zahrajú výstup, v ktorom Dáša karikuje pani Contiovú,potom Dáša zbadá venček, Pavel jej ho položí na hlavu a začnú imitovať svoj svadobný obrad. Pavel objíme Dášu,pričom cez otvorené okno počuť zvonové odbíjanie hodín.
Hry Zahradníka si vyžiada citlivého a vnímavého diváka, ktorý dokáže vžiť do psychiky postáv, dešifrovať celý rad náznakov a symbolov, ktoré autor využíva, napr: kufor, na dne ktorého sa skrýva bolestné tajomstvo pani Contiovej,ktoré nikomu neprezradí, avšak stále ho vláči so sebou, hodiny, ktoré je nemožné zladiť, tak ako nie je možné zladiť konanie miliónov ľudí, úsilie vyliezť na vežové hodiny, vrátiť im stratený hlas, čiže mať svoj cieľ, snaha urobiť niečo, z čoho budú mať ľudia osoh a mnohé ďalšie.
Pomocou niekoľkých slov alebo viet dokáže naznačiť pocity postáv, motiváciu ich činov, ich minulé a terajšie osudy. Krátky dialóg pána Reinera a Ábela obsahuje niekoľko dôležitých informácií, ktoré v hre odznejú iba na tomto mieste.
Ábel /vyberá poháre a šálky/: Trochu to tu musíme...
Reiner/pomáha/: To je iné, ako tie bakelitové črepy u nás v jedálni.
Ábel: Raz do roka aj v pekle bývajú hody./ Prestierajú/
Reiner: Iba u nás nie. 
Ábel: Ani raz do roka?
Reiner: Nie.
Ábel: Myslel som, že aspoň na Vianoce...
Reiner. Ani na Vianoce.. Jedla je dosť...Aj vína dajú, ale ani tak to nie je ono...Je tam čisto, teplo, aj stromček vám postavia, dokonca s elektrickými sviečkami. To sa ťažko vysvetľuje.. Niečo tam chýba.. Aj darčeky nám dávajú, dokonca pekné úhľadne zabalené v celofáne..Boli ste ako vojak cez Vianoce v kasárňach?
Ábel: Nie..Jedny v Lazarete a na druhé už doma.
Reiner: Možno keby ste sa rozpamätali na tie v Lazarete... Hoci aj to je asi iné. Človek bol mladý. Sedíme tam okolo každý sám...Jediný náš piatok by som nemenil za troje takých Vianoc..
Ábel: Myslel som, že vás mladí...Že aspoň na Štedrý deň...
Reiner/ odmietavo/:Tí? ...Prosím vás.. naposledy som ich videl predvlani, tuším na Jána..../Zamyslene./ Schaffhausenky... Viete si to predstaviť? Originál dvojplášťové Schaffhausenky....A dukát, tereziansky. Opatroval som ho vyše 40 rokov, pre šťastie.....Dvadsaťdva karátov... Čert ber, bolo- odišlo...Človek by dal aj viac, ale už nieto z čoho...Napokon, čo sa dalo očakávať, ešte aj z hodinárčiny zdupkal. / Roztrpčene, pohrdlivo./ Sortimentár..../Sklamane./ Sortimentár.

                    Humoristicko- satirické autorské divadlá  
- Divadlo Lasicu a Satinského, Radošinské naivné divadlo
 Autorské divadlá
Koncom 60- tych rokov začali pôsobiť v Bratislave dve nekonvenčné, novátorské divadlá, ktoré ovplyvnili celé generácie divákov, najmä z radov mladých: Divadlo Lasicu a Satinského a Radošinské naivné divadlo. Pomocou humoru a satiry sa snažili poukázať na morálne a spoločenské nedostatky, zosmiešniť falošne uhladený pohľad na minulosť a prítomnosť. Zakladateľmi, vedúcimi osobnosťami a  autormi týchto divadelných formácií boli dramatici, humoristi a herci Milan Lasica, Július Satinský a Stanislav Štepka.
Milan Lasica a Július Satinský založili svoje Divadlo Lasicu a Satinského  v roku 1969 a Radošinské naivné divadlo pôsobilo v Bratislave do r. 1970. Obidve uplatňovali malé javiskové formy napr: kabaret, pásmo, scénku, skeč. Charakteristickým znakom inscenácií je improvizácia a súhra s obecenstvom.                   Divadlo Lasicu a Satinského - najväčšiu popularitu dosiahli v rokoch 1968- 1970, keď účinkovali v Divadle na Korze. 
Soirée a Radostná správa - pozostávali z radu dialógov, scénok a pesničiek. Boli zamerané hlavne na kritiku nedostatkov vtedajšej socialistickej spoločnosti, preto normalizačná moc v r. 1970 Divadlo zatvorilo a im zakázala vystupovať na Slovensku. Opäť sa mohli predstaviť až v 80-tych rokoch, keď mali premiéru ich hry Nikto nie je za dverami, Deň radosti.
Napísali aj niekoľko úspešných paródií lit. diel napr: Nečakanie na Godota a Náš priateľ René.. Využívajú i podnety absurdného divadla. Sú založené na dialógoch, vyznačujú sa majstrovským využitím slovných hier, nárečí, rôznych jazykových štýlov a najmä svojráznym humorom s prekvapivými pointami.
Radošinské naivné divadlo - vzniklo v r.1963 v Radošine ako dedinský ochotnícky súbor, od r. 1970 pôsobí v Bratislave ako profesionálne divadlo. Jeho repertoár tvoria iba hry, ktorých autorom je Štepka. Stanislav Štepka je jedným z najpopulárnejších humoristov dneška. Napísal viac než  30 hier.
Jááánošííík, Človečina, Alžbeta Hrozná, Slovenské tango, Kúpeľná sezóna, Svadba, Čierna ovca, Nevesta predaná Kubovi,  Pavilón B, Ženské oddelenie, Loď Svet. 
Hry sa vyznačujú originálnym humorom, útočnou satirou, paródiou a využitím dedinského dialektu. Sú to montáže scénok, ktoré poskytujú hercom voľnosť na improvizáciu a vsuvky. V hrách ukazuje parodický pokrivený obraz ľudí a súčastnosti, nastavuje im krivé zrkadlo satiry. Terčom jeho satiry sú ľudské slabosti a neresti.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Niektoré pojmy:
Umelecké jazykové prostriedky.
Trópy- nepriamo označujú javy a predmety na základe podobnosti. Patria k nim: 
-metafora- prenesenie významu na základe podobnosti/slnko sadá,, horela roľa./
- personifikácia- zosobnenie/ slnko sa smeje/
- prirovnanie-/rapoce ako straka/
- metonymia- prenesenie významu na základe vnútornej podobnosti/ dedina mlčí/
- hyperbola- zveličenie/ nevidel som ťa 100 rokov/
- eufemizmus- zjemnenie/pominul sa - zomrel/
- irónia- spôsob vyjadrenia v lit. Skutočný význam je opačný ako ten, čo z danej formulácie vyplýva.
- symbol- konkrétna predstava, ktorá slúži k označeniu abstraktného pojmu/ srdce- láska, kríž- kresťanstvo/
- básnický prívlastok- /červené líčka, zlatisté lúče/

Figúry: -sú založené na opakovaní, hromadení slov, hlások
- anafora- opakovanie slov na začiatku veršov
- epifora- opakovanie slov na konci veršov
- epanastrofa- opakovanie na konci jedného a začiatku druhého
 verša.
- epizeuxa-opakovanie slov za sebou
- onomatopoja- zvukomalebnosť- zoskupenie hlások má napodobniť zvuk alebo vyvolať citový dojem
- aliterácia- opakovanie hlások na začiatku nasledujúcich slov
- inverzia- vzniká zmenou slovosledu vo vete pod vplyvom požiadaviek básne
-  apostrofa- rečnícke oslovenie - oslovenie neprítomnej osoby alebo neživého predmetu napr. ty Štedrý večer

- kompozícia- usporiadanie tematických a jazykovo-štylistických prostriedkov do jednotného celku, vonkajšia stavba epiky- kapitoly a diely, básne- strofy a spevy, drámy- výstupy a dejstvá
- koncept- prvopis
- konflikt- rozpor medzi postavami v texte
- legenda- veršovaný alebo prozaický epický útvar: rozpráva o živote, skutkoch, zázrakoch a mučeníctve svätých, , hlavná postava je svätec, ktorý trpí a znáša ťarchu pozemského života za odmenu v posmrtnom živote
- literárne druhy- lyrika/ óda, elégia, epigram, sonet/, epika/ poviedky, román, novela, bájka, balada, povesť/, dráma / tragédia, činohra, komédia, fraška/
- literatúra sa delí na vecnú, umeleckú, ľudovú a umelú
- literatúra faktu- má poznávaciu funkciu, autori spracúvajú vedecké objavy, historické udalosti, aby vyvolali estetický zážitok, umocňuje sa osobným zážitkom/ opis skutočnej udalosti/
- lit.pre deti a mládež- diela napísané pre detského príjemcu
- lyricko- epická báseň- veršovaná skladba, v ktorej sa prelínajú lyrické / duševný stav postáv, ich úvahy,opis prírody/ a epické/ príbeh, dej, hlavný hrdina, vedľajšie postavy, rozprávač/ prvky
- lyrický hrdina- autor cez neho vyjadruje svoje pocity, myšlienky, nálady
- lyrická báseň-vyjadruje city, nálady, myšlienky autora
- lyrika-základný liter. druh- pre lyriku je charakteristická viazaná forma reči, konkrétna báseň vyjadruje jednu základnú myšlienku,jeden silný zážitok z viacerých hľadísk, lyrický text sa realizuje básnickými vyjadrovacími prostriedkami, autora v nej zastupuje lyrický subjekt,  názov lyrika vznikol zo slova lýra,ktorým v antickom Grécku pomenovali hudobný nástroj. Hrou na lýre sprevádzali Gréci svoje piesne. Lyrické texty vznikali aj v starovekom Egypte ako pohrebné piesne, piesne na velebenie kráľov a piesne adresované bohom
-žánre-óda- vyniká nadnesenosťou. pátosom, je typická vzrušením, nadšenými citmi a vzletnou formou, pieseň oslavujúca významnú osobnosť, kolektív, tému národ, sloboda, príroda. Vznikla v antickej poézií ako zborová pieseň, jej najznámejším tvorcom bol Horácius
- elégia- lyr. žáner smutného,melancholického ladenia, charakterizuje ju zobrazenie pokojného žiaľu, smútku. Vznikla až v rímskej poézii.
- idyla-lyrická báseň menšieho rozsahu, v ktorej dominuje obdiv k dedinskému prostrediu. V slovenskej lit. sa udomácnila pod názvom selanka 
- žalm- náboženská pieseň kresťanskej liturgie, má elegický charakter, pôvod siaha do starohebreskej lit, v ktorej vznikla Kniha žalmov
 - pieseň- najrozšírenejší typ básne, spájajúci poéziu s hudbou, člení sa na strofy,je základným útvarom ľudovej poézie a zároveň najjednoduchšou formou umelej poézie, preto mnohé piesne zľudoveli
- epika- najrozšírenejší lit druh. prevláda v nej rozprávanie, zakladá sa na deji , rozprávaní príbehu udalostí, typická je časová následnosť a postupnosť, má veršovanú a prozaickú podobu, autora v nej zastupuje rozprávač. Hovorí sa o troch typoch epiky: veľká/ epos, román/, stredná / novela, humoreska, poviedka/ drobná/ bájka, báj, rozprávka, povesť, legenda, vtip,
- epos, prvé eposy sa opierali o báje starovekých národov a boli hrdinské a bohatierske eposy, má záväznú kompozíciu:
propozícia- krátke naznačenie deja
invokácia- vyzývanie múz alebo bohov
enumerácia- predstavovanie bojovníkov
opis deja 
deus ex machina- zásah bohov do deja
ovplyvnenie udalostí zázračnými prvkami 
opis vedľajších udalostí
peronácia- záver, zakončenie príbehu
- postavami sú nadprirodzení bytosti, niekedy bohovia alebo polobohovia. Hlavnou postavou je osoba s výnimočnými vlastnosťami a schopnosťami, ktorá s pomocou bohov koná zázračné činy, prelínajú sa v ňom prvky reality a fantastiky pozemského a nadpozemského života.
- balada, epický žáner so smutným až pochmúrnym dejom, ktorý má obyčajne tragický záver, obsahuje lyrické a dramatické prvky, dej je zhustený,podáva sa iba v náznakoch, často sa v nej vyskytuje refrén
- poviedka žáner malého alebo stredného rozsahu, spracúva iba jednu udalosť  a má len jednu zápletku, vyznačuje sa pokojnejším opisom deja, má vyhranené postavy, ich charaktery sa v priebehu deja nemenia
- novela, žáner stredného rozsahu, ktorý tvorí medzistupeň medzi malou a veľkou epikou, má vymedzenú kompozíciu bez odklonov od ústrednej dejovej línie, vystupuje v nej málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalosť, dej odráža každodenný život bez nároku na výnimočnosť., postavami nie sú nadpriemerná ľudia, musia však byť zaujímaví
- román- žáner veľkej epiky, vyznačuje s veľkou pestrosťou, s viacerými postavami a so zložitými vzťahmi medzi nimi, základným princípom je dej, postava a priestor, kde sa dej odohráva
-rozprávka, krátky žáner ľudovej slovesnosti, v ktorom dobro zvíťazí nad zlom, vystupujú v nej nadprirodzené bytosti, magické predmety a magické čísla, na začiatku a na konci nájdeme ustálené formulky/ kde bolo tam bolo, za siedmimi horami.../
- dráma- jej základnou vlastnosťou je dialogická forma, dramatický text je určený na divadelnú realizáciu, dej sa odohráva pred očami divákov, absentuje rozprávač, predstavuje situáciu v prítomnosti, dráma sa pomáha skokmi v čase, ktoré uskutočňuje prostredníctvom obrazov a dejstiev
- žánre- tragédia, hlavným znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami, hlavný hrdina v tomto boji musí zahynúť, hoci je obdarený výnimočnými vlastnosťami, ústrednou postavou je nadpriemerný človek. Klasická dráma má záväznú kompozíciu: expozícia- uvádza diváka do času a prostredia
                     zápletku- zauzľovanie deja
                     kríza- vyvrcholenie
                     peripetia- nečakaný dejový obrat
                     katastrofa-riešenie konfliktu
- komédia- podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech, už základný konflikt je komický, lebo hrdina si buď určí nezmyselný  cieľ, alebo si zvolí neprimerané prostriedky na jeho dosiahnutie. Ak sa komickosť zakladá na charaktere postáv , hovoríme o charakterovej komike, ak na grotesknosti situácie, hovoríme o situačnej komike. 
-veselohra- novodobá komédia, zakladá sa na humore, ktorý sa realizuje prostredníctvom žartu a situačnej komiky, vo veselohre postavy vedia o svojej smiešnosti, často si zo seba strieľajú/ rozdiel medzi veselohrou a komédiou/
Vitalizmus- je myšlienkový prúd, vznikol po skončení  1. sv. vojny, aby slávil mier, radosť zo života, mladosť, krásu,lásku, životné radosti a hodnoty, o ktoré ľudí okrádala vojna.
Vnútorný monológ- je myslený, nahlas nevyslovený prehovor postavy, najčastejšie sa vyjadruje polopriamou rečou alebo nevlastnou priamou rečou. Polopriama reč je súčasťou pásma rozprávača, zostáva v 3. osobe, pritom však referuje o myšlienkach postavy, nevlastná priama reč je doslovným reprodukovaním myšlienok v 1. osobe.
Voľný verš- je verš modernej poézie, vznikol ako protiklad prísne rytmicky organizovaného verša, upustil od rovnoslabičnosti a teda i rovnakého počtu stôp vo veršoch , nemá rytmické prvky.
Sylabotonický prozodický systém- stopová organizácia verša, rozhodujúci je prízvuk, a nie dĺžka slabiky ako v časomernej prozódii. Poznáme tri stopy, trochej -U , jamb U- a daktyl-UU. Trochej a jamb sú stopy dvojslabičné, stopy tvoria prízvučné a neprízvučné slabiky. Znakom sú - označuje prízvučnú slabiku, U-
neprízvučná slabika 
Kalambúr- vzniká vtipným využitím zvukovo podobných ,ale významovo rozdielnych pomenovaní, je to slovná hra, ktorá obyčajne vyjadruje vážnu myšlienku, niekedy vyznieva i humoristicky alebo satiricky. 
Kaligram je grafická báseň, písmená sú usporiadané do určitého obrazca. 
Kompozícia prozaických diel- každý literárny druh, žáner dodržiava  určité špecifické kompozičné postupy. Román musí mať premyslenú stavbu, kompozíciu, aby sa nestal bludiskom udalostí a neprehľadnou masou lit. postáv. Všetky zložky diela musia byť starostlivo ,logicky a umelecky účinne usporiadané.
- členenie textu na kapitoly, odseky
- členenie textu na pásmo rozprávača a na pásmo postáv
- spôsob dejovej výstavby
Názov, kapitola, odsek- názov lit. diela má informačnú a aj estetickú funkciu, naznačuje jeho obsah buď priamo alebo metaforicky. Kapitola sa skladá z viacerých odsekov, môže byť uvedená i samostatným názvom. Odsek tvoria obsahovo navzájom súvisiace vety, ktoré zjednocuje nejaká ústredná myšlienka. V prozaickom diele plní odsek aj iné funkcie, môže naznačiť napr.neočakávaný vývin situácie, zvrat v deji, vstup novej postavy do deja, presun deja v priestore, náhly časový posun
Esej je druh vecnej prózy, úvaha, ktorá využíva aj umelecké prostriedky, štýl je dynamický, exkluzívny a príťažlivý, nemá pevnú štruktúru.
Pamäti- autor v nich rozpráva udalosti, ktoré sám zažil, alebo bol ako svedok udalostí, je blízka autobiografii,, ale šírka záberu je väčšia. 
Pamflet je lit- publicistický žáner satirického až sarkastického zamerania, autor vyjadruje svoj ostrý odsudzujúci vzťah k nejakej osobe alebo jej dielu, javu, programu nejakej skupiny ľudí.
Digresia - odbočenie z deja, vedľajšia dejová línia
Dialóg- rozhovor dvoch alebo viacerých postáv 
Monológ- prehovor jednej postavy
Tercína- trojveršová strofa s rýmovou schémou aba, bcb, cdc, dcd
Rým  je zvuková zhoda slabík na konci verša.Môže byť 
striedavý- abab
združený-aabb
postupný-abcd
prerývaný-abcb
obkročný-abba
Sonet- druh strofy,skladá sa zo 14 veršov, ktoré sa delia na dve štvorveršia a dve trojveršia 4+4+3+3
Drobnokresba- podrobný opis prostredia alebo postavy
Onomatopoja- zvukomalebnosť
Kakofónia- nepríjemné znenie niektorých slabík
Kalambúr- slovná hračka
Genitívna metafora- vzniká spojením dvoch substantív, pričom jedno je v genitíve napr. kašeľ komína, breh noci.
Slohové postupy a útvary
- rozprávací slohový postup
- opisný sl. postup
- informačný sl. postup
-  výkladový sl postup
Rozprávací sl. postup má vyrozprávať jedinečnú udalosť, príbeh v nejakej časovej postupnosti, bájka, povesť, rozprávka, poviedka, novela, román..
 Opisný- má zachytiť vlastnosti predmetu, osoby, hojne využíva prídavné mená.
útvary- statický- opisuje objekt bez pohybu
            - dynamický. opisuje objekt v pohybe alebo popisuje nejakú činnosť- opis pracovného postupu.
               - jednoduchý- opisuje vlastnosti objektu bez výraznejšieho štylového zafarbenia
               - umelecký- využíva umelecké jazykové prostriedky, trópy, figúry, poetizmy
                - odborný- pracuje s objektom metodickým, vedeckým spôsobom a používa odborný jazyk
Charakteristika- opisuje vlastnosti osoby
- priama vlastnosti človeka priamo pomenuje
- nepriama- zobrazuje vlastnosti cez ich prejavy, správanie človeka
- vonkajšia - zachytáva výzor, vzhľad  človeka
- vnútorná- všíma si charakter, povahu osoby
karikatúra- všíma si najmä záporné vlastnosti a slabosti, ktoré zveličuje až do humornej podoby
Informačný slohový postup- uvádza fakty, údaje, informácie, odpovedá na otázky čo, kde, ako, kedy, často využíva číslovky, vlastné mená
Útvary
- správa- stručne, vecne, aktuálne, objektívne informuje o udalostí, ktorá sa stala a jej okolnostiach
- oznámenie- stručne, výstižne informuje o budúcej udalosti
- úradný list, žiadosť, objednávka- stručne,presne vyjadruje, čo je jeho úlohou/ žiada, objednáva/
interview, pozvánka, inzerát, dotazník, telegram, zápisnica,    .....
Výkladový slohový postup- sleduje vzťahy, súvislosti, vysvetľuje príčiny a následky
Útvary
- výklad- vysvetľuje, objasňuje,poučuje o nejakom probléme, má byť vecný a objektívny
- úvaha- zamýšľa sa, uvažuje, hľadá príčiny problémov a ich riešenia, argumentuje, je subjektívna, môže používať umelecké prostriedky
- referát- stručne,pomocou základných faktov uvádza poslucháča do danej problematiky
- recenzia- hodnotí nejaké dielo, jeho kvalitu, prednosti, nedostatky
- komentár- očami autora hodnotí udalosti zo života spoločností, hľadá príčiny, skúša predpovedať následky
prednáška, úvodník, diskusný príspevok


Ak som ti pomohla pošli smajlíka